Ako si ma získal Pustovník

„Chcel byť farmárom. Manželom a otcom. Takmer sa ním stal. Na desať dní. Z jeho nádejí však ostalo spálenisko. Skutočné. Domovom sa mu stala divočina. Priateľom leopard. A rodinou prekliati, ponižovaní a zabudnutí. Príbeh muža, čo veľa stratil, aby viac miloval. Divočinu. Slobodu. Človeka.“ Nuž, kto by odolal takejto lákavej anotácii? Ja nie…

A tak ma čakalo niekoľkotýždňové putovanie stránkami knihy Pustovník: Muž s leopardom, od ktorej som mala aj nemala veľké očakávania.

Takže na rovinu: autora Vladimíra Štefaniča poznám – nielen po mene a po knihách (za svoj prvý román Kráľovná z Tammiru získal významné literárne ocenenie Cena Ivana Kraska), ale aj osobne, keďže istý čas kaplánoval vo farnosti, kde ja som „pubertovala“.

Z toho tie veľké očakávania – viem, že je skvelý rozprávač, spisovateľ, mysliteľ. Jeho slová majú hĺbku, príbehy a homílie nečakanú pointu. A tiež skvelý štýl. Skrátka – kto ho číta alebo počúva, môže sa tešiť z obsahu i formy. A často tiež z rozsahu – je to ten typ človeka, čo nepotrebuje veľa slov, aby povedal veľa.

Toto však nebol ten prípad –  Pustovník: Muž s leopardom má vyše štyristo strán. Navyše je to fantasy (bez otáľania priznávam – tento žáner mi nie je veľmi blízky), čiže toho sa týkala moja jediná obava –  ak máte podobnú, môžem vás upokojiť: román je taký pútavý a „čítavý“, že stránky rýchlo uletia a dej vás pohltí natoľko, že pre vás bude najčírejšou realitou.

Ale poporiadku – napríklad od toho Pustovníka. Čo chcel byť farmárom. Manželom a otcom. My ho stretávame pár rokov (možno aj desiatok) po tom, čo jeho sny, domov a žena ľahli popolom. Stretávame ho ako ospevovaného hrdinu. Jeho skutočné meno nepozná už takmer nikto; prezývku Pustovník každý. Vo svete, kde žije, sa o ňom rozprávajú legendy. Vlastne – on sám je legendou. Hoci o pochvalné a líškavé reči nestojí. Ani o slávu. Ani o nič podobné. Skrátka vie a chce pomáhať iným. Slabým. Bezbranným. Maličkým.

Je mocný a má aj mocných priateľov – je však najmä dobrý. Moc nezneužíva, ale používa pre dobro bezmocných. Preto ho toľkí milujú. Preto ho toľkí nechápu.

Tentoraz sa podujal pomôcť istej mladej dedičke trónu. Tiež dobrej, tiež nevinnej. Patrícii. Sympatická postava, sympatická žena; takých sa však v texte vyskytne viac. Každá bude trochu iná a každý čitateľ si medzi nimi nájde svoju favoritku. Netreba však čakať žiadne lacné „love story“. Na to má autor príliš bohatú fantáziu – stavím sa, že zápletky deja a vývoj vzťahov medzi postavami prekvapia azda naozaj každého čitateľa.

To je vlastne asi najväčšia devíza knihy – autor vie prekvapiť. Myslíte si, že ste už niečo odhadli, že toto bude určite tak a tamto sa vyvinie onak – a just je to inak. A vy si len ťukáte po čele, lebo jasné, len takto to dáva zmysel, a vlastne to aj bolo naznačené, až je vám zvláštne, že ste na to neprišli. (Nechcem provokovať a prorokovať – ale opísané sa netýka len mňa; to bude platiť aj o vás).

Ak máte chuť na knihu, ktorej zvraty by vás úprimne prekvapili, toto je horúci favorit na ňu.

A ešte niečo musím oceniť – to, že dobro tu nielen víťazí nad zlom, ale to dobro je aj sympatické. Že tým dobrým chcete držať palce nielen z princípu, ale preto, že vám úprimne prirastú k srdcu. Že ich bojom a povahám rozumiete.

Pritom nič nie je čiernobiele. Takmer každý tu má nejaké tajomstvo. Dávnu vinu na konte. Zranenie – také, čo utŕžil, alebo také, čo spôsobil. Alebo oba druhy. Aj pri takých postavách sa však dá rozlíšiť, akou cestou sa ďalej vybrali. A rozmýšľať prečo. A či to stojí za to.

Pustovník: Muž s leopardom je krásna a zvláštna kniha. Krásna obsahom, formou, a nakoniec i tým rozsahom (až mi bolo ľúto, že sa so Štefaničovým svetom hradov, rytierov, rybárov, družiek a princezien lúčim). A zvláštna, lebo si vie podmaniť ozaj rozmanitých čitateľov – dokonca aj takých ako ja, čo svetom čarodejníc, jednorožcov a netvorov neholdujú.

Myslím, že je to celkom fajn tip na knižný darček – či už ten, ktorý darujete, alebo ten, ktorý si zaželáte.

Autorka: Mária Peterčáková