Ako sa prejavuje živá cirkev?
Cirkev je živý organizmus s hlavou – Ježišom Kristom i údmi – veriacimi. Je oslávená (svätí v nebi), trpiaca (duše v očistci) i putujúca (my veriaci, ktorí putujeme do Otcovho domu). Duch Svätý ju oživuje i posväcuje, robí ju aktívnou, pulzujúcou, tvorivou, radostnou, pravdivou, autentickou… Iste, keďže sú jej členmi i slabí veriaci, hriešnici, nie vždy odráža Kristovo zmýšľanie. Aj o tom je realita živej cirkvi.
Biskupa, kňaza, vysokoškolského pedagóga, zdravotníckeho záchranára či psychológa sme sa opýtali, aká je podľa nich živá cirkev, ako sa prejavuje? Ich zaujímavé odpovede odzrkadľujú lásku opýtaných ku Katolíckej cirkvi a túžbu po jej autentickosti.
Milan Lach, biskup
Živá cirkev má vždy nových a nových členov a nikdy nestarne. Duch Svätý ju oživuje a je aj dnes znamením pre tento svet.
Bohuš Živčák, líder spoločenstva Rieka života
Ak vezmeme obraz cirkvi ako tela, dá sa rýchlo zistiť, či toto telo žije. Tak ako naše ľudské telo žije, ak sú zachované základné životné funkcie, tak aj cirkev. Pastorálni teológovia debatujú už dlho o tom, ktoré sú tie základné životné funkcie cirkvi a väčšina sa zhoduje v týchto troch, štyroch: Funkcia ohlasovania (martýria), funkcia liturgie (služby Bohu) a funkcia diakonie (služby človeku). To všetko sa uskutočňuje v prostredí spoločenstva (koinonia). Ak zlyháva niektorá zo základných životných funkcií, organizmus umiera. Tak ako nahmatáme tep a vieme, že srdce bije, tak môžeme zistiť, či naše cirkevné spoločenstvo žije, alebo živorí či umiera…
Ján Machava, vysokoškolský pedagóg
Živá cirkev nejestvuje bez živej viery. A tá sa prejavuje v realizácii cez každodenné skutky, nezávisle od ich celospoločenského významu. Živá viera je napĺňanie Ježišovej náuky – všetko, čo konám, slúži iným na dobro a mne na spásu. Nehľadím na zisky a kariéru, ktoré svojou činnosťou získam. Zdrojom mojej živej viery je modlitba, obety (pomoc a almužna) a svätá omša. Modlitba ťa má viesť pozemským životom, o to prosím Ježiša Krista. Ježišu, daj mi múdrosť, aby som ťa čo najlepšie poznal a nasledoval. Rozum osvietený vierou pomáha vidieť pravú podstatu všetkých vecí, umožňuje vidieť to, čo na prvý pohľad nevidno. „…Ó, ako veľmi mi je milá ich veľká viera. Vidíš, hoci zdanlivo nie je vo mne ani stopa života, predsa v skutočnosti je tu obsiahnutý v celej plnosti, a to v každej hostii, ale aby som mohol pôsobiť v duši, duša musí mať vieru. Ó, aká milá mi je živá viera“ (Denníček 1420).
Boh môže premieňať tvoje srdce a očisťovať tvoju dušu len vďaka tejto viere. Je veľmi rád, keď ju v tebe nájde. Skutky lásky sú stupne živej viery. Keď na klamstvá a zlé reči odpovedáš pokojným a uváženým slovom, keď na podrazy a podvody odpovedáš pomocou v núdzi a láskou, tým podrážaš nohy Zlému a premieňaš súčasný svet rútiaci sa do záhuby. To je obeta, ktorú môžeš konať len s Božou pomocou. Živá viera začína účinkovať, keď opustíš kostol a žiješ to, čo si počul. Škoda, že viera mnohých sa končí na prahu kostola a skutky „živej viery“ sa vytrácajú zo spoločenského života. Pamätaj, že večnú odmenu možno získať len živou vierou a nie hereckými teatrálnymi pretvárkami. Vzorom môže byť Don Bosco, Dominik Savio a im podobní.
Jana Latková, psychologička
Živú cirkev vnímam v živých kresťanských spoločenstvách, rodinách, priateľstvách či v jednotlivcoch, ktorí žijú s Kristom, v Kristovi a pre Krista. To znamená, že oni sú tí prví, ktorí vytvárajú školy, kde s láskou a zodpovednosťou vyučujú; oni sú tí prví, ktorí sa navzájom milujú, aj keď ich láska nie je opätovaná alebo je zraňujúca – ich láska je bezpodmienečná; oni sú tí prví, ktorí vytvárajú systém pre záchranu núdznych na ulici, týraných i opustených bratov a sestry. Sú to tí, cez ktorých a v ktorých sa pretavuje láska, čiže je v nich život. Život plný viery, pretože tam, kde sa končí ľudská múdrosť, sociálne cítenie, súcit, práve tam ich viera pevne stojí a vnáša život, kde už iní vidia smrť a definitívny koniec.
Marta Fuljerová, vysokoškolská pedagogička
Živá cirkev pre mňa znamená fakt, že jej členovia odpovedajú na aktuálne problémy človeka, sú mu nablízku a aktívne sa mu snažia pomôcť. To je tá charita, bez ktorej kresťanstvo nie je skutočným kresťanstvom. Živá cirkev je opakom zastaraných fráz, ale aktívne počúvanie, empatia, radosť, láska vo vzťahoch, láska v rodinách. Živá cirkev je láskou, odrazom Krista.
Jozef Žvanda, univerzitný kaplán v Pastoračnom centre biskupa Jána Vojtaššáka v Ružomberku
Živá cirkev je tam, kde sú radosti, nádeje, starosti i úzkosti, víťazstvá a pády. Kde človeku nie je jedno, čo sa v cirkvi i spoločnosti deje. Živá cirkev je úsilie zapojiť sa do jej diania, aj keď sa v nej robia chyby. Živá cirkev je rodina, spoločenstvo, kde je človek plný túžob i zranení. A predsa miluje Boha, Pannu Máriu, Krista v nádeji, že s Božou pomocou a spoločne sa posunie ďalej a raz budeme všetci prebývať v Božom kráľovstve.
Simona Krzysiek, pedagogička
Živá cirkev… Chcela by som ju raz vidieť ako spoločenstvo ľudí, ktorí sa v jej vnútri neselektujú na lepších a horších vo viere. Kde by bola úprimnosť a pravdivosť. Žiadne svadby v kostoloch iba z dôvodu, že je to pekné, lebo si to prajú rodičia – ak nie som veriaci a nemienim vieru praktizovať, tak nebudem hrať divadlo. Tiež sviatosť birmovania by mali mladí či dospelí prijímať z úprimného srdca, nie zo zvyku, nátlaku či kvôli drahým pominuteľným darom. Hodiny náboženstva by sa mali niesť v duchu dialógu s mladými, nebáť sa ísť s nimi do konfrontácie, nebáť sa diskutovať o súčasných spoločenských i cirkevných problémoch. A v neposlednom rade, nezakrývať škandály, nerobiť z ľudí „hlúpe ovce“. A potom – ako hovorí Svätý Otec František – pastieri by mali „smrdieť“ po ovciach – teda menej teórie, viac života medzi svojimi veriacimi. Potom by sa vo svojej Cirkvi naozaj cítili ako doma a neodchádzali by do spoločenstiev, ktoré ponúkajú prijatie, no to je asi tak všetko. Jednoducho povedané – živé nemôže byť niečo, čo je od samého začiatku postavené na mŕtvom základe – zautomatizovanom profánnom zvyku či povinnosti.
Martina Flajsová, poradkyňa klienta v Sociálnej poisťovni
Myslím si, že živú cirkev je len veľmi ťažké definovať, pretože je to niečo, čo sa dá cítiť a prežívať. Ale ak už mám naozaj povedať, čo si myslím, tak si teda myslím, že je to spoločenstvo ľudí, ktorí žijú kresťanstvo aj po vyjdení z kostola. Živú cirkev tvoria živí kresťania. Už sú to dva mesiace, čo sme s otcom prebrali funkciu kostolníkov v našom farskom kostole. Takže mám možnosť pravidelne pozerať na našu farnosť a na ľudí, ktorí ju tvoria… je smutné, že je tam mnoho takých, vlažných, ktorí dobehnú do kostola dve minúty pred svätou omšou, vyjdú z kostola a nie je známe, že boli na sv. omši, pretože sa za svoju vieru hanbia, nesprávajú sa ako kresťania, no prispôsobujú sa skupinám, v ktorých práve sú.
Jozef Bruk, jazykový koordinátor
Pod živou cirkvou si predstavujem najskôr angažovaných mladých, ktorí prácou v spoločenstvách či spevom na svätých omšiach sprevádzajú bohoslužby. Týmto spôsobom dávajú najavo, komu patria, chcú patriť. Podobne mám obraz o živej cirkvi vždy, keď prídu na ľudové misie pátri redemptoristi. Ich povzbudenie vleje nový dych do zabehnutej rutiny mnohých veriacich. To, že práve žijeme blahorečením Anky Kolesárovej, je jedinečným dôkazom toho, aký obrovský vplyv má Božia milosť na život cirkevného spoločenstva. Teda živá cirkev neprichádza sama od seba. Živá cirkev ostáva v prvom rade napojená na milosti. Tie sú sprostredkúvané sviatosťami, z ktorých sú pre laikov kľúčovými Eucharistia a sviatosť zmierenia. Jeho príkaz lásky možno ale naplniť jedine vtedy, keď veriaci bude otvorený pre ľudí vo farnosti, v obci i v práci. Sú to koniec koncov prepojené nádoby.
Veronika Királyová, zdravotnícka záchranárka
Za mojich detských čias som to tak nevnímala, no s odstupom času viem, že práve to, čo som žila, bola práve živá cirkev. Nespočetné soboty a nedele so zborom, tá radosť, ktorá nás napĺňala po „dobrej“ omši, to bola živá cirkev. Aj nespočetné hodiny státia pri kostole s „partiou“ a rozhovory o čomkoľvek, tábory a kamarátstva – na úrovni tínedžerov. Potom sa to akosi zmenilo, vysoká škola atď. No opäť vo mne aj okolo mňa živá cirkev ožíva – menej intenzívne pri dvoch malých deťoch a najmä inak. Spoločné večerné modlitby, ukazovacie pesničky s drobcami (na ktorých sa zatiaľ väčšmi bavia, ako ich opakujú), no znova sa objavuje tá radosť ako za mojich zborových čias, keď počujeme na svätej omši dobrý zbor. Niekto živú cirkev vníma a žije vo väčšom – komunitne, no nás to takým smerom zatiaľ neťahá, možno neskôr s rastúcimi deťmi. Uvidíme…
Život je tam, kde je jednota, organizmus pracuje, tepny pulzujú rovnako ako srdce, kde je nádych i výdych, kde je občas i choroba. No žije, žije, pretože srdce i mozog pracujú. Podobne je to aj v našej Cirkvi: Hlava i údy, Kristus i veriaci, majú byť jedno. Za túto jednotu i autenticitu sa máme modliť. Veď napokon o ňu prosil sám Ježiš Kristus Otca vo svojej veľkňazskej modlitbe:
„Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.“ (Jn 17, 6 – 11)