Ako sa potraty dotýkajú mužov?
Následkami potratu netrpia len ženy, ale aj muži, otcovia detí. O tom, aký vplyv majú potraty na mužov, sme sa rozprávali s Petrou Badániovou (32) z Poradne Alexis.
Ako vplýva na mužov skúsenosť potratu?
Pri umelom potrate sa v poradni najčastejšie stretávame s dvoma extrémami. V prvom prípade nám do poradne píše nešťastná žena, ktorá sa po potrate trápi, ale jej partner je konečne spokojný, že nechcené dieťa sa predsa len nenarodí. Zvlášť v prípade, keď on sám partnerku na zákrok prehovoril alebo vyslovene zmanipuloval. Jemu doslova padne kameň zo srdca, že už je „po probléme“ – lebo vtedy ešte nevie, čím si za najbližšie obdobie prejde s partnerkou a že je veľká pravdepodobnosť, že ich vzťah to neustojí.
Títo muži zvyčajne dieťa vnímajú len ako nejaký zhluk buniek, ktorý je možné bez problémov odstrániť, vôbec v ňom nevidia svoje vlastné dieťa. Dokonca aj vtedy, keď už iné deti majú. Nedá sa však dopredu povedať, či im tento postoj vydrží celý život, alebo sa časom svedomie pod vplyvom nejakých životných okolností ozve.
A v druhom prípade?
V opačnom prípade nám niekedy do poradne píše samotný muž – chcel svoje nenarodené dieťa všemožne zachrániť, ale nepodarilo sa mu to. Partnerka sa rozhodla pre potrat takpovediac bez mihnutia oka a jeho sa možno ani nespýtala na názor, ale pritom mu na dieťati veľmi záležalo. Žiaľ, často ani párom v dlhodobom vzťahu nenapadne uistiť sa, či majú rovnaký pohľad na hodnotu počatého života, a riešiť to v situácii neplánovaného tehotenstva je už neskoro.
Muž, od ktorého sa vždy očakáva, že si so všetkým poradí a všetkých zachráni, sa zrazu cíti bezmocný v situácii, keď ide o život – a dokonca život jeho vlastného dieťaťa. No keďže podľa slovenskej legislatívy o interrupcii rozhoduje výhradne žena, on nemá žiadny spôsob, ako napomôcť, aby sa dieťa narodilo, môže sa len snažiť partnerku presvedčiť, a to, samozrejme, nemusí vyjsť.
Máte skúsenosti s tým, ako uskutočnený potrat muž vo svojom vnútri prežíva?
Tých skúseností nie je toľko ako s prežívaním žien po potrate, keďže naša poradňa je určená primárne pre ne. Ale je pravda, že s touto témou sa na nás čoraz častejšie obracajú aj muži. Muž sa po zákroku neraz trápi, vyčíta si, či nemal niečo urobiť inak, má pocit, že zlyhal, a, samozrejme, smúti za svojím zomrelým dieťaťom. Veľký problém, samozrejme, prichádza aj do jeho vzťahu s matkou dieťaťa. Vôbec nepochybujem, že takýto muž sa môže po interrupcii trápiť tak veľmi ako žena. Veľmi to závisí od toho, ako vnímal hodnotu života nenarodeného dieťaťa.
NEZASEKNÚŤ SA V PREDSTAVE: „JA TO MUSÍM ZVLÁDNUŤ, LEBO SOM CHLAP“
Je situácia rovnaká aj pri spontánnom potrate?
Pri spontánnom potrate chceného dieťatka, aspoň podľa mojej skúsenosti, muži zvyčajne túto skúsenosť spracujú rýchlejšie ako ženy. Tým nechcem povedať, že by sa po strate nenarodeného dieťatka netrápili. Ale aj keď sa na dieťa tešili, neprežívali tehotenstvo vo vlastnom tele. Nezažívali tú realitu, že to dieťa je už tu, tak intenzívne ako ich manželky či partnerky.
Pre muža je nenarodené dieťa často ešte akoby abstraktné, ešte mu tak celkom nedochádza, že to dieťa už reálne má. V takom prípade sa aj ľahšie nastaví naspäť na život bez dieťatka. Toto však nemusí platiť vždy. A rozhodne to neznamená, že je niečo slabošské alebo nezdravé, ak sa muž po strate nenarodeného dieťaťa trápi rovnako ako jeho partnerka. O to viac, ak to bolo aj z jeho strany vyslovene vytúžené dieťa, o ktorého počatie sa dlhodobo snažili.
Čo môže mužom pomôcť pri vyrovnávaní sa so skúsenosťou potratu?
Hlavne nezaseknúť sa v predstave: „Ja to musím zvládnuť, musím potlačiť svoje pocity, ja o svojom smútku nemôžem hovoriť, lebo som chlap.“ Ak sa odhodlajú otvoriť sa napríklad pred svojimi kamarátmi, zistia, že potrat vôbec nie je nejaká raritná situácia, ale že si takouto skúsenosťou, žiaľ, prešli mnohé rodiny. Takto môže otec zomrelého dieťatka ľahko zistiť, že podobne, ako táto strata bolela jeho, bolela aj iných mužov, že nie je v niečom „čudný“ ani to so svojím prežívaním nepreháňa. Vedomie, že v niečom nie sme sami, že podobné pocity v rovnakej situácii prežívajú aj iní, je vždy veľkou úľavou.
Ďalšia vec – hovoriť o svojom prežívaní s manželkou. Muž sa zvyčajne nepotrebuje zo svojich pocitov vyrozprávať tak dopodrobna a často ako žena, a je to tak v poriadku. Na druhej strane, v prípade, že takú potrebu má, často ho blokuje to, že si myslí, že tým bude ešte viac jatriť jej rany. Chce byť pre svoju partnerku tým silným, stabilným, kto už je „za tým“ a už ním nezmietajú emócie.
Predpokladá, že tým poskytne smútiacej žene oporu – ale vôbec to nemusí byť to, čo ona potrebuje. Zvyčajne to, po čom túži ona, je viac porozumenia, zdieľania sa. Navyše, žena môže mať pocit, že keď muž už navonok nesmúti, dieťa preňho nemá takú hodnotu ako pre ňu – akoby jej tým nepriamo dával pocítiť, že ani ona už nemá právo trápiť sa alebo hovoriť o tom, ako jej dieťatko chýba. V konečnom dôsledku to teda jeho vyčerpáva a ju zraňuje.
ABY TO PRINIESLO POŽEHNANIE DO VZŤAHU
Ak to zhrnieme, potrebuje teda najviac komunikovať o tom, čo prežíva?
Ak aj muž nemá potrebu hovoriť o svojich pocitoch kvôli sebe samému, oplatí sa to urobiť kvôli zlepšeniu vzájomnej komunikácie a na posilnenie vzťahu s manželkou – takže tak či tak to má prínos aj preňho. Aj bolestivá skúsenosť straty nenarodeného dieťatka sa môže stať niečím, čo vzťah jeho rodičov ešte viac utuží a prehĺbi. A tak, paradoxne, aj niečo, čo sa podľa Božej vôle určite nemalo stať, prinesie s jeho pomocou do vzťahu viac požehnania.
Je ešte niečo, čo by mužom obzvlášť pomohlo?
Nebáť sa skúmať sám v sebe, čo by pomohlo. Aktívne hľadať aj svoje vlastné spôsoby. Inak im hrozí, že svoj smútok skôr potlačia, než skutočne spracujú. V prípade mužov, ktorí majú tendenciu aj smútenie spracovať tým, že si hľadajú nejakú činnosť, že chcú aspoň trochu „opraviť pokazené“, to môže byť napríklad aj vytvorenie nejakého diela na pamiatku svojho nenarodeného dieťaťa.
Môže ísť napríklad o zasadenie stromu v záhrade na jeho pamiatku, keďže zvyčajne nemá vlastné hrobové miesto. Alebo vytvorenie niečoho, čo bude dieťatko pripomínať v domácnosti, napríklad rámik na fotografiu z ultrazvuku, prípadne iný obrázok, ktorý dieťa bude pripomínať. Každý muž je na niečo šikovný a každý si určite nájde svoj vlastný spôsob. A ak má pocit, že jemu takéto pripomínanie si dieťatka nepomôže, nikdy nie je na škodu odbúrať negatívne emócie nejakou inou fyzickou aktivitou, napríklad športom.