Ako pripraviť deti na smrť

Dnešná generácia sa snaží vyhýbať problémom a bolesti. Deti chránime aj pred pohľadom na prirodzenú smrť, ktorá patrí k životu. V okamihu, ako rodinu zasiahne smutná udalosť, rozhodujeme sa, či je vhodné deti vystavovať stresu a smútku zo straty blízkeho. Prinášame vám sedem rád, ako pripraviť deti na to, že smrťou sa náš život nekončí.

Autor: Tadeusz Lakota

1. Rozprávajme s deťmi o smrti primerane veku

Hovoriť deťom, že po smrti idú všetci do neba, je nesprávny prístup. V čase dospievania, keď sa má pripravovať na ďalšie sviatosti, môžeme svojmu dieťaťu podsunúť nesprávny obraz, že bez ohľadu na to, ako sa správame v živote k blížnym, všetci dosiahneme po smrti večnú blaženosť. Odpovedajme deťom na otázky primerane veku. Pri krste sme ako rodičia zložili sľub, že dieťa budeme vychovávať v kresťanskej viere. Smrť je jednou z tém, ktorá by mala byť súčasťou nášho života. Aj rozhovorom o pozemskej smrti a večnom živote môžeme deti pripraviť na to, že smrť sa netýka len starých ľudí.

 

 

2. Hľadajme a čítajme s deťmi o večnom živote vo Svätom písme

Pri vysvetľovaní večného života starším deťom, ktorým už nestačí odpoveď, že „starký odišiel k Ježiškovi, aby na nás zvrchu dával pozor“, môžeme spoločne s deťmi hľadať a čítať citáty o večnom živote a o zosnulých vo Svätom písme, kde nájdeme správne odpovede na rôzne zvedavé otázky. Napríklad o tom:

• že Boh nás miluje nekonečnou láskou, preto poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali večný život (Jn 3, 16 – 17),
• aby sme mali nádej a neboli zarmútení zo straty blízkeho, pretože aj Ježiš zomrel, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych, a tak urobí aj na konci sveta s našimi blízkymi, keď sa všetci opäť stretneme – (1 Sol 4, 13 – 18 a Jn 16, 22),
• že v nebi už žiadna bolesť ani smútok nebude (Zjv 21, 10 – 27),
• že niet sa čoho báť, pretože Boh stojí pri nás; posilňuje nás, pomáha a chráni aj v tých najťažších chvíľach (Iz 41, 10),
• že smútiť je ľudské; aj Ježiš plakal pri Lazárovom hrobe napriek tomu, že ho neskôr vzkriesil (Jn 11, 11 – 45),
• že kto verí v Ježiša, bude mať večný život, aj keď zomrie (Jn 11, 25 – 26),
• že blahoslavený bude každý, kto smúti, lebo bude potešený (Mt 5, 4).

 

3. Rozprávajme im o zodpovednosti za svoje konanie

Najväčšou chybou, ktorú môžeme ako rodičia urobiť je, že deťom nehovoríme o zlom duchu, ktorý nás pokúša, o očistci a pekle. Peklo reálne existuje natoľko, nakoľko je reálny aj diabol. Existuje veľa svedectiev obrátených ľudí a posolstiev svätých, ktorí boli na chvíľku v nebi, očistci a pekle. Jednou z nich je aj svätá Faustína. Svätá Faustína vo svojom Denníčku píše: „Dnes som bola v priepastiach pekla sprevádzaná svojím anjelom strážcom. Je to miesto veľkého trápenia“, a inde zase: …„v pekle je najviac tých duší, ktoré neuverili, že peklo skutočne je!“ (An. Episc. Auxil. Varšava. 11. IV. 1949). Z denníka sv. sestry Faustíny sa obraz pekla nemal chápať ako v rozprávke. Teda nie obraz, ktorý slúži na strašenie detí, ale ako zdvihnutý prst, že každý raz bude zodpovedať za svoje konanie pred tvárou Boha. Preto neučme deti odkladať pokánie až na starobu alebo tesne pred smrťou. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo v čase smrti je hriech proti Duchu Svätému.

 

 

4. Nebojme sa deti brávať na pohreby a na cintorín

Je dobré, ak sa s deťmi otvorene rozprávame o smrti, ale nebojme sa ich vziať aj na pohreb. Deti by sa mali od rodičov dozvedieť a naučiť, že zomrelému patrí úcta a pozostalým sa prejavuje úprimná sústrasť. Navyše ako veriaci kresťania môžeme pre duše v očistci svojimi modlitbami, obetami a dobrými skutkami veľa vyprosiť. Blíži sa sviatok Všetkých svätých a spomienka na všetkých verných zosnulých, nebojme sa ich zobrať na cintorín. Naučia sa nielen to, kde odpočívajú ich blízki, ale vytvoríme v nich návyk navštevovať ich hroby a starať sa o ne neskôr aj s ich deťmi. Veďme mladé generácie ku kresťanskej úcte k zosnulým predkom, nie k oslave smrti a pohanským zvykom.

 

5. Učme deti prijať bolesť, nie zbaviť sa jej

Aj keď je dnes moderné zbaviť sa všetkého, čo nás ťaží a obmedzuje, je dôležité učiť deti čeliť životným skúškam najlepšie vlastným príkladom. Prijať všetko s pokorou, aj choroby a nešťastia. Boh nikdy na človeka nedopúšťa taký kríž, ktorý by nedokázal uniesť. Aj vo Svätom písme sa píše: „Skúška, ktorá na nás dolieha, je iba ľudská a Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10, 13) Ježiš dopúšťa bolesť pre naše očistenie, nie ako trest. Trpíme nie preto, aby sme zomreli, ale aby sme boli spasení.

 

 

 

6. Učme deti ďakovať Bohu aj za zlý deň

Internet a televízia sú plné tragických udalostí a negatívnych emócií. Ľudstvo je od počiatku nastavené na senzácie. Naučme deti vyhýbať sa mysleniu, že za tragickú udalosť a všetko zlo vo svete môže Boh. Boh je dobrý a miluje nás. Niet takého nešťastia, z ktorého by Boh nedokázal vyťažiť to najlepšie pre naše dobro. Boh nám dáva iba dobré dary. My vidíme len na cestu pred sebou, ale on vidí aj za každú zákrutu. Nikdy nám bezdôvodne nevezme nič z toho, čo by nedokázal pretaviť na niečo lepšie.

 

7. Modlime sa s deťmi za dobrú smrť

Asi najťažšou odpoveďou je, ak sa vás dieťa opýta: „Mami/oci, aj ty zomrieš?“ Ak dieťa pochopí, že smrť je reálna a môže prísť hocikedy, je jasné, že bude myslieť aj na svoju smrť alebo smrť svojich rodičov. Asi najvhodnejší spôsob, ako ich odpútať od myslenia na vlastnú smrť alebo smrť blízkeho, je poukázanie na to, že tento strach je síce prirodzený, ale u veriaceho človeka nemá miesto. Kto sa modlí za šťastnú smrť, tomu Boh nedovolí, aby jeho duša zahynula. Patrónom šťastnej smrti je svätý Jozef, pretože sám zomieral v spoločnosti Ježiša spolu s Pannou Máriou. Je preto logické prosiť svätého Jozefa, aby za nás orodoval v čase smrti. Veď kto by netúžil zomrieť ako on?