Ako prežívam vieru počas koronavírusu
Vďaka koronavírusu som si uvedomil nevyhnutné napätie medzi kresťanským a sekulárnym štýlom života. Ako sa píše v liste Diognetovi, kresťania žijú vo svete, ale nie sú zo sveta. Zatiaľ čo pre svet je v čase epidémie zachovanie ľudského života najvyššou deklarovanou hodnotou, pre kresťanský život ostáva najvyššou hodnotou Boh.
Autor: Juraj Šúst, katolícky filozof, predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa
Posledné desaťročia sme v Európe žili vo svete, ktorý viac-menej rešpektoval praktizovanie kresťanského náboženstva. Svet ako celok síce žil, ako keby Boha nebolo, ale viac-menej toleroval bohoslužby a uspokojil sa s tým, že sekularizoval verejný život. Covid-19 však ukázal, že ak bohoslužby môžu byť istou hrozbou pre zdravie kvôli vírusu, tak štát nemá problém ich bez väčšieho odporu výrazne obmedziť, až zakázať.
Ťažko som prežíval, keď sa ako prvé zatvárali kostoly. Keď bol ekonomický život dôležitejší ako ten sviatostný. Keď namiesto svätenej vody pri vstupe ponúkali dezinfekčný prostriedok. A aj to, keď sa dočasne zmenil spôsob podávania svätého prijímania.
Nejde o to, že by som odmietal sprísnené hygienické štandardy en bloc. Keď autorita rozhodla – dobre, podriadim sa, hoci s obavami, aby sa dočasné nestalo trvalým. Rúško do autobusu i na nákupoch si dám. Ale ťažko znášam, keď hygienické obmedzenia oslabujú vonkajšie prejavy úcty a zbožnosti pri svätej omši.
Argument, že dôležitý je vnútorný postoj srdca, je dvojsečný. Lebo vnútorný postoj sa zvykne manifestovať aj navonok. Normálny chlap si v kostole zloží čiapku alebo klobúk, aj keby bolo mínus dvadsať stupňov. A ani do radu na prijímanie sa nepostaví so šiltovkou New Jersey Devils na hlave.
Paradoxne, aj vďaka týmto obmedzeniam som pocítil väčšiu túžbu po vyjadrení úcty k Eucharistii. Som vďačný za to, že aj dnes existujú možnosti slávenia svätej omše, keď je možné prijať Eucharistiu pokľačiačky do úst ako normu. Veľmi by som si prial, ak by sa po prekonaní epidémie, ako akt vďačnosti voči Bohu, opäť zaviedol tento spôsob ako normatívny pri každej svätej omši.
Je veľmi symbolické, že práve v týchto dňoch je v kinách film Fatima. Panna Mária nám odkázala denne sa modliť ruženec. U nás doma sa o to snažíme. Zvyčajne pred spaním aspoň jeden desiatok a k tomu modlitbu k svätému Michalovi archanjelovi. Deti sú už v posteli, niektoré sedia, občas si kľaknú, niektoré zaspávajú. Väčšinou býva už dosť neskoro. Lepšie by sa bolo modliť hneď po večeri. Ale ktovie, nie je vylúčené, že Pánu Bohu sa detské zaspávanie s anjelskou modlitbou na perách môže páčiť.