Ako prežiť Vianoce v rodine a nepozabíjať sa?
Mária Tóthová Šimčáková je detskou psychologičkou. Venuje sa práci s deťmi aj celými rodinami už tridsať rokov. Možno ste ju videli v televíznej relácii Pestúnka. V rozhovore sme rozoberali, ako predísť predvianočnému stresu či ako odhaliť deťom Ježiška, aby nám neprestali veriť.
Prečo práve počas Vianoc či sviatkov a prázdnin vyeskalujú rodinné hádky a problémy?
Hádame sa s ľuďmi, ktorí sú nám blízki, a práve v období, keď s nimi trávime viac času, čo sú aj vianočné sviatky. Nehovoriac o tom, že tie hádky sú kvôli maličkostiam. Zásadné problémy zmobilizujú rodinu. My potom hľadáme riešenie a nie vinníka. Ak hľadáme vinníka, tak pripravujeme pôdu pre nezmyselné hádky. Niektoré končia až na rozvodovom súde alebo na pohotovosti. Možno ubližujeme našim blízkym práve preto, že máme dojem, že nás opušťajú alebo nám nie sú dostatočnou oporou. Zo začiatku (akéhokoľvek) vzťahu sa snažíme o vytvorenie dobrého puta. Snažíme sa zapôsobiť, niekedy sa pretvarujeme a chceme vytvoriť o sebe čo najlepší obraz. Neskôr v tomto snažení poľavujeme, veď vzťah je silnejší ako samotné riziko, zabúdame byť k blízkym milí, tolerantní, zabúdame ich podporovať… Podobne je to aj vo vzťahu rodič-dieťa, brat-sestra.
Čo môže byť ďalším spúšťačom nezhôd?
Ďalšou príčinou je samotné spolužitie. To, že sme spolu, znamená viac času na hádky. Ak sa vidíme menej cez bežný týždeň, tešíme sa, že sme spolu a na hádku nemáme čas. To však nie je pravidlom. Problémom sú naše emócie. Človek skĺzne do negatívnej emócie rýchlejšie ako do pozitívnej. Na radosť potrebujeme príčinu (dobrá správa, nastaviť sa na dobrú náladu). Predstavte si, že celé sviatky a stres pred nimi nás zle naladia. Ak sme ľahostajní k emóciám iných, prekáža nám to a môže vzniknúť konflikt. A často spolu skĺzneme do negatívnych emócií a môžeme sa pohádať.
VEDOMÉ ROZHODNUTIE BYŤ K SEBE TOLERANTNÍ
Ako sa dá pripraviť na spoločné chvíle s rodinou, aby sme sa počas sviatkov nehádali?
Východiskom z tejto situácie je len pochopenie toho druhého a empatia, a aj vedomé rozhodnutie, že cez sviatky nebudeme vyťahovať ťažké témy, budeme k sebe tolerantní a chceme si užiť sviatky pohody a rodinne trávené chvíle.
Z čoho vzniká „predvianočný stres“ a ako sa mu dá vyhnúť?
Prevenciou je dobré plánovanie, nepripustiť si časový ani iný stres a držať sa v pozitívnej nálade. Veď idú Vianoce a tie majú byť o pohode a relaxe! Práve dobré vzťahy s druhými sú obranou proti záťaži. Ak máme pocit spolupatričnosti s druhými, vedia oceniť nás i to, čo pre nich robíme a deliť sa s nami o starosti a prípravu sviatkov, tak budeme otužilí voči stresu.
Mali ste už taký prípad, keď nejaké dieťa nemalo rado Vianoce alebo sa na ne vyslovene netešilo pre zlé spomienky v rodine? Ako ste to s ním riešili?
Nie, nezažila som, že by niektoré dieťa nemalo rado Vianoce. Možno sa to udeje, ak má dospelý človek zlé spomienky na Vianoce, napr. otec vtedy odišiel od rodiny; no práve preto pre svoje deti taký rodič urobí všetko, aby mali krásne a rodinné sviatky.
Čo by ste odporúčali rozvedeným rodičom s dieťaťom/s deťmi – ako môžu stráviť Vianoce tak, aby deti netrpeli?
Vianoce majú deti stráviť s rodičmi, a to oboma. Rozvodom by deti nemali stratiť svoje rodinné tradície, či spôsob, ako trávili Vianoce a Silvestra. Stále presviedčam rozvedených rodičov, že Vianoce sú sviatky rodiny a nikto nemá právo druhému rodičovi uprieť či komplikovať stretnutie pod stromčekom so svojimi deťmi. A rovnako aj deťom so širokou rodinou, starými rodičmi a podobne, veď každý z nich si zaslúži vidieť dieťa pod vianočným stromčekom s úsmevom na tvári. Vianoce by si rodičia mali podeliť, sú to tri dni sviatkov, a nájsť spôsob, ako by deti boli v pohode a radostne prežili sviatky. Nesúperiť o darčeky a priazeň detí cez neúmerné dary, ale dohodnúť sa, čo z detských zoznamov splní jeden a čo druhý rodič.
V akom veku je vhodné dieťaťu odhaliť „Ježiška“? Ako mu to povedať čo najcitlivejšie, aby sme mu nezranili city a aby nám neprestalo veriť?
Nechajme, aby sa dieťa samo rozhodlo, kedy je vhodný čas na odhalenie pravdy. Keď príde za nami a povie: „Niečo mi na tom nesedí, mami, ja už viem, že to nie je o Ježiškovi, ale o tebe.“ Je to napokon prirodzenejšie, ako keď my máme zrušiť to čaro Vianoc. Ak už mu však chcete sami povedať pravdu, jednoducho sa porozprávajte. Ideálny je vek okolo 10 rokov, keď deti začínajú chápať realitu, súvislosti. „Čo by si si teda želal na Vianoce? Vieš, ako je to naozaj s tými darčekmi? Vieš, prečo sa ti vždy splní to, čo do toho zoznamu napíšeš?“ Položte otázky a dajte dieťaťu priestor na premýšľanie.
DIEŤA CHCE ZOSTAŤ V KRAJINE SNOV ČO NAJDLHŠIE
Prečo má potom význam klamať deťom, že darčeky nosí Ježiško?
Deti rady veria rozprávkam, obzvlášť v predškolskom veku, preto by sme mali podporiť myšlienku, že existuje nadprirodzená sila, ktorá má možnosť niečo ovplyvniť. Predovšetkým je dôležité, aby deti verili, že ony samé si môžu niečo zaslúžiť alebo to ovplyvniť vlastným správaním. Každé dieťa chce čo možno najdlhšie zostať v krajine snov. Nie je výnimočné, keď sa aj 14-ročné deti hrajú na to, že existuje Ježiško, hoci, samozrejme, vedia pravdu. Sú deti, ktoré si pospájajú súvislosti a prídu na to, že darčeky pod stromčekom majú niečo spoločné so zoznamom, ktorý nám odovzdali či s hračkou, ktorú nedávno ukázali babičke v obchode. Môžeme trvať na svojom a čakať, až raz dieťa na to príde samo a povie: „Maminka, nehraj sa, ja už to viem.“ alebo – ak je na to pripravené – povedať pravdu. Dieťa vždy lepšie prijme pravdu od nás, rodičov. Môžeme im vysvetliť, že tie darčeky sú od nás, starých rodičov či iných blízkych ľudí. A hoci im ich neposiela Ježiško, dávame im ich my, ale z lásky.
Čo robiť, keď dieťa nájde schovaný darček?
Môže sa stať, že deti náhodou niečo objavia. Pokiaľ u nich v tej chvíli nastúpia pochybnosti a dožadujú sa pravdy, asi je načase, aby sme im ju ozrejmili. Ak však len chcú od nás počuť nejakú odpoveď, pritom ešte nechcú vedieť pravdu, môžeme tajomstvo udržať: „Vieš, Ježiško si ten darček u mňa objednal, on má veľa detí a všetko by nestihol zabezpečiť. Tak som mu to zohnala a odložila, kým ti to zabalí a dá pod stromček.“
Ak odpovedať, keď má potomok pochybovačné otázky?
Ak si zopár mesiacov po Vianociach dieťa všimne, že maminka má v skrini rovnaký baliaci papier, v akom boli zabalené aj jej darčeky od Ježiška, naša šesťročná dcéra reagovala takto: „Mami, Ježiško má rovnaký baliaci papier ako my?“ Dieťa sa niekedy pýta aj na veci, na ktoré nechce naozajstnú odpoveď. Môžeme mu odpovedať: „Hej, má rovnaký ako my. Nakupuje asi v rovnakom obchode.“ Ak je spokojné hneď po tom, ako dostane pragmatickú odpoveď, vtedy je to v poriadku, chce to nechať tak. Išlo mu len o to, že si všimlo rovnaký papier, ako máme my. Ak nie, bude sa pýtať ďalej.
Ako sa zachovať, keď kamaráti dieťaťa tvrdia, že Ježiško neexistuje?
Snáď najhorší okamih nastane, keď dieťa príde zo školy s plačom, pretože sa mu kamaráti vysmievajú. „Tvrdili, že darčeky nosia rodičia. Ja som im vravel, že Ježiško a oni sa mi vysmiali. Že som malé dieťa, keď tomu verím. Ale nosí ich, nie?“ Aj keď je už pravda daná a tajomstvo odhalené, ideu „Ježiška“ môžeme stále uchovávať. Podstata je neklamať, ale dať na názor dieťaťa. Môžeme sa ho spýtať: „A ty veríš na Ježiška, páči sa ti tá predstava? Ak ty veríš a chceš, tak aj my budeme veriť na Ježiška.“
Ako zareagovať, keď má starší súrodenec potrebu povedať pravdu?
Ktoré staršie dieťa by už nechcelo povedať všetko, čo zistí, mladšiemu súrodencovi? Vysvetlime staršiemu dieťaťu, že jeho súrodenec ešte verí na Ježiška, preto mu nechceme pokaziť radosť. Povedzme mu napríklad: „Tak, ako si sa kedysi ty tešil na Ježiška, tak sa teší aj on. Ty to síce chápeš a vieš, ako to s darčekmi chodí, ale on ešte nie. Bude krásne, keď si tie darčeky objaví a bude veriť, že ich dostal od Ježiška.“ Deti sú veľmi náchylné na to „dobré“ tajomstvo. To je tajomstvo, ktoré vieme a chceme tým niekomu urobiť radosť. To je dobré tajomstvo, to musíme udržať.
Autor fotiek: Ivona Orešková
…
Prečítajte si aj: Psychologička Mária Tóthová Šimčáková: Chvíle pre seba nekradnú čas iným