Ako pomôcť sebe a druhým, keď prežívame smútok?

O smútení, ako pomôcť smútiacemu, ale aj o tom, čo takýto človek práve nepotrebuje počuť, sme sa rozprávali s autormi novej knihy, ktorá má byť pomocou nielen pre ľudí, ktorí stratili blízkeho človeka, ale pre každého, kto by chcel byť takémuto človeku nápomocný. Supervízor Centra smútkovej terapie – Iván Gómez García a riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok – MUDr. Mária Jasenková.

V novembri si zvlášť pripomíname všetkých zosnulých. Aj vzhľadom na situáciu s koronavírusom možno niektorí z nás prichádzajú o svojich blízkych. Hovorí sa, že ľudia v tomto čase upadajú omnoho viac do depresií. Dá sa tomu nejako predísť? Ako?

Iván Gómez García: Zmenou myslenia a zameraním sa na to, že si chceme s úctou pripomenúť človeka, ktorý už nie je s nami na tomto svete. To, že tu už nie je, nemusíme prežívať ako tragédiu. Uctime si toho, koho milujeme, aj keď už nie je medzi nami. Možno nám chýba jeho prítomnosť. Zamerajme sa viac na to, čo dobrého nám odovzdal, a skúsme to napríklad posunúť ďalej. Takto si toto obdobie nebudeme spájať len so smútkom a bolesťou, ale skôr s tým, že si uctíme jeho život a to, čo pre tento svet urobil. Takže tieto dni môžu byť pre nás aj dňami, keď si s radosťou i bolesťou pripomíname ľudí, ktorí sú pre nás dôležití, aj keď tu nie sú.

Poviem aj príklad. Ak sme stratili človeka, ktorý bol pre nás veľmi dôležitý, tieto dni sú príležitosťou, aby sme sa vrátili k spomienkam, ktoré sa nám s ním spájajú. Je to príležitosť, aby sme si uvedomili, koľko sme sa od tejto osoby naučili, ako jej prítomnosť zlepšila naše životy v rôznych oblastiach. Môžeme spomínať, ako sme spolupracovali alebo ako sme vychovávali deti, ako sme sa spolu tešili zo života. Tak sa z tohto obdobia môže stať radostná spomienka na život milovanej osoby a nemusí to byť len temné a smutné obdobie roka.

Mária Jasenková: Na myseľ mi prichádza, že život a smrť sú dve strany jednej mince. V tomto čase, na začiatku novembra, vidíme túto mincu častejšie len z tej smutnej strany, z ktorej sa na ňu neradi pozeráme. Je to však príležitosť vidieť život aj v tomto období z oboch strán. S vedomím toho, že táto minca – život – má vždy dve strany. Dnes sa naň pozeráme z jednej perspektívy, spomíname na ľudí, ktorých sme stratili. Je to však príležitosť pozrieť sa na život z iného uhla pohľadu a byť vďačný za všetko, čo sme so zomrelými mohli prežiť.

 

Čo smútiaci človek potrebuje najviac?

Iván Gómez García: To by sme sa museli opýtať každého jednotlivo. Smútok sa podľa mňa spája s potrebou pýtať sa. Potrebujeme priestor na to, aby sme sa uzdravili. Občas si potrebujeme dopriať trochu odstupu, aby sme dokázali spracovať všetko, čo sa deje. U každého tento čas môže trvať rôzne dlho. Záleží aj od toho, ako so smútkom vnútorne pracujeme. Niektorí ľudia potrebujú byť s priateľmi a rozprávať sa s nimi. No všeobecne potrebujeme priestor pre seba samého. A potrebujeme tiež cítiť, že sú pri nás ľudia, ktorým sa môžeme ozvať, keď to budeme potrebovať.

Mária Jasenková: Prichádza mi na myseľ veta z jednej knihy: „Smútok smútiaceho človeka potrebuje svedka.“ To však neznamená, že tento svedok musí vedieť všetko. Po strate prichádza v našom živote bod, v ktorom potrebujeme iného človeka, ktorý bude s nami, bude nás počúvať, ale bude s nami aj v tichu. Neznamená to, že musíme neustále s niekým byť. Sme rôzni, svedka nášho smútku potrebujeme v inom čase a rôzne dlho.

Niekedy sa stáva, že ľudia sa boja takéhoto puta, pretože sa cítia veľmi zraniteľní. A možno sa dá obecne povedať, že sa neradi cítime zraniteľní. Čiže ak k svojmu smútku pustíme svedka, znamená to, že sme zraniteľní. Nie sú to moje myšlienky. Hovorí o nich David Kessler, ktorý pracuje v USA. Píše o smútku a študuje ho.

 

 

VŠETCI SMÚTIME, VŠETCI ZAŽÍVAME STRATY

Ako pomôcť smútiacemu priateľovi – pre mnohých otázka, no presne takto znie aj názov novej knihy, ktorej ste obaja autormi. Predstavíte nám ju?

Iván Gómez García: V knihe nájdu čitatelia inšpiráciu na to, ako nájsť vlastnú cestu v situácii, keď náš blízky alebo priateľ prechádza smútkom. Srdce nám našepkáva, aby sme mu boli nablízku, ak bude potrebovať pomoc. Kniha ponúka návod, ako nájsť vlastnú cestu k sebe, ako na sebe pracovať tak, aby sme dokázali použiť svoju citlivosť a láskavosť v prospech smútiacich. Ponúkame v nej osem spôsobov, ako využiť všetky dobré úmysly tak, aby boli v konečnom dôsledku prínosom pre smútiacu osobu. Kniha tiež obsahuje praktické cvičenia a krásne ilustrácie, ktoré sú spojené s jednotlivými témami.

Mária Jasenková: Pre mňa sú témy prepojené jedným spoločným aspektom, že všetci smútime, všetci zažívame straty, ktoré nám ovplyvňujú život, kontakt so sebou samým a s ľuďmi, ktorí sú okolo nás. K životu a smútku môžeme vnútorne pristupovať z rôznych uhlov. Spoločným zamyslením aj malou praktickou aktivitou, ktoré inšpirujú k sebareflexii. Knižka nás pozýva a sprevádza cestou do nášho vnútra, ponúka inšpiráciu, aby sme premýšľali najprv o sebe. A neskôr aj o tom, ako sa cíti a čo potrebuje náš smútiaci priateľ. To, čo z tejto cesty vzíde, bude u každého čitateľa jedinečné a osobné.

 

Kniha teda ponúka osem spôsobov, ako pomôcť smútiacemu človeku. Je týchto osem spôsobov návodom pre každého, alebo si z nich môžeme len čosi vybrať?

Mária Jasenková: Kniha je pozvánkou na vlastnú cestu, počas ktorej sa čitateľ môže vnútorne dotknúť ôsmich tém a môže precítiť a reflektovať život a smútok v sebe z rôznych uhlov pohľadu. Pripomína mi to krížovú cestu, po ktorej kráčame, má štrnásť zastavení. Nie je to úplne dokonalé prirovnanie. Chcem tým však povedať, že sa pri čítaní knihy môžeme opakovane zastaviť tak dlho, ako chceme, môžeme tému precítiť a vnútorne zreflektovať. A potom pokračujeme v čítaní ďalej.

Naša kniha môže byť pomocným nástrojom pri vyrovnávaní sa so smútkom z dôležitej straty. Či už sa o to snažíme sami, alebo s priateľmi. Ak to nestačí, odporúčala by som vyhľadať odbornú pomoc.

Iván Gómez García: Je to cesta s rôznymi cieľmi, na ktoré sa zameriavame a ktoré nás majú inšpirovať. Môžem aj uviesť príklad. V knihe venujeme jednu kapitolu téme úprimnosti. V tejto kapitole sú zamyslenia o tom, čo pre vás znamená byť úprimným, ďalej praktické cvičenia, ktoré vás vedú, aby ste uznali svoju zraniteľnosť a otvorili srdce, aby ste sa mohli stať úprimnejším človekom. Môžete teda objaviť, čo to znamená byť úprimný v spojitosti s tým, ako pomôcť smútiacemu priateľovi. To je jedna z tém tejto knihy.

Možno pre nejakého čitateľa bude táto téma veľmi dôležitá. Pre iného môže byť dôležitá ďalšia téma, napríklad – čo znamená byť v tichu. A okrem toho je tam aj mnoho iných tém.

 

 

NAŠA POMOC BY SA MALA SPOJIŤ S POTREBOU SMÚTIACEHO

Stáva sa, že by sme smútiacemu človeku aj chceli pomôcť, ale nevieme ako, a tak sa radšej stiahneme a necháme mu priestor. Ako prekonať takéto obavy a byť blížnemu pomocou?

Iván Gómez García: Nedávať až taký dôraz na výsledok, ale pozrieť sa do vnútra a na to, ako sa môžeme zbaviť týchto obáv. Keď zistíme, prečo a čoho sa tak bojíme, dokážeme sa tohto strachu zbaviť. Vďaka tomu dokážeme rozprávať a počúvať úplne iným spôsobom. Prvý krok je uvedomiť si, že sme chceli navštíviť smútiaceho človeka, ale máme z toho strach. Keď sme si to uvedomili, spýtame sa samých seba, prečo sa toho tak bojíme? Potom musíme začať pátrať. Bojím sa, pretože som človek, ktorý má vždy na všetko odpoveď, lenže teraz neviem, čo povedať? Takže potrebujem zistiť, čo sa vo mne deje, a potom to skúsiť zmeniť. Uvedomiť si, že možno teraz nebudem mať všetky odpovede, ale aj tak môžem smútiaceho navštíviť a aspoň mu venovať svoju prítomnosť.

Mária Jasenková: Premýšľam nad niečím podobným. Možno to znamená, že človek, ktorý sa takto cíti, potrebuje pomoc ešte viac ako ten, ktorý smúti. Môže to tak byť, pretože úzkosť, strach a depresia neprichádzajú len preto, že náš priateľ smúti, ale aj preto, že my sami trpíme a prežívame straty. Potrebujeme sa vyrovnať so svojím vlastným smútkom a bolesťou – a ak to nedokážeme zvládnuť sami, potrebujeme požiadať o pomoc. Inak smútiacemu priateľovi nebudeme oporou.

Iván Gómez García: Stáva sa, že namiesto toho, aby sme sa pozerali na svoj strach, snažíme sa pomáhať iným a myslíme si, že nám to pomôže cítiť sa lepšie. Lenže aj keď sa snažíme byť užitoční, môžeme byť frustrovaní, pretože môžeme mať dojem, že im v skutočnosti nepomáhame. Pretože to, čo hovoríme, a to, ako sa im snažíme pomôcť, sa nespája so skutočnou potrebou tých, ktorým sa usilujeme pomôcť. Úmysel bol dobrý, chceli sme pomôcť, ale pomoc by sa mala stretnúť so skutočnou potrebou druhého. Preto potrebujeme nájsť správnu cestu, pozrieť sa dovnútra veci, byť schopní učiť sa a potom nájsť cestu, ako skutočne pomôcť. A potom budeme aj my cítiť zadosťučinenie, pretože sme pomohli druhému cítiť sa lepšie.

 

Vedeli by ste nám ponúknuť nejaké konkrétne rady, čomu sa vyvarovať – čo nehovoriť alebo nerobiť, aby sme smútiacemu ešte viac neublížili?

Iván Gómez García: Potrebujeme sa vyhnúť frázam ako napríklad: viem, ako sa cítiš; alebo neboj, narodí sa vám ďalšie dieťa; život ide ďalej; čas všetko vylieči. Veci, ktoré znejú nadnesene. Hovoríme ich síce s úmyslom pomôcť, ale reálne sa nespájajú s tým, čo smútiaci človek skutočne potrebuje.

Okrem toho sa potrebujeme zadívať dovnútra a uvidieť, či to, čo hovoríme, danému človeku skutočne pomáha. Pretože všetko, čo hovoríme, musí byť povedané v správny čas, aby to smútiaci človek dokázal prijať. Čiže ak sa s človekom rozprávam, musím si najprv položiť otázku: „Skutočne mu moje slová pomôžu?“ Potrebujem si tiež uvedomiť, ako sa cítim ja. Pretože ak pociťujem úzkosť, ak je pre mňa daná téma priťažká, môže sa stať, že budem bez prestania rozprávať a smútiaci človek pravdepodobne nebude schopný počúvať. Alebo ak som ja veľmi smutný, pretože som tiež zažil významnú stratu, začnem druhému hovoriť svoj príbeh a začnem plakať pred človekom, ktorý práve sám zažíva stratu a bolesť, a bude to pre neho viac zaťažujúce ako nápomocné.

Určite netreba hovoriť frázy, netreba poučovať, nepretržite mu niečo rozprávať…

Mária Jasenková: Taktiež mi napadá, že nie je dobré snažiť sa nášho smútiaceho priateľa za každú cenu rozveseliť. V niektorých prípadoch to síce môže pomôcť, ale musíme sa cítiť obaja viac-menej dobre, aby sme sa mohli spolu smiať. A čoho sa ešte vyvarovať? Jednoznačným radám. „Musíš spraviť toto a toto. A ak to urobíš, určite sa budeš cítiť lepšie.“ Posudzovaniu, kritizovaniu, hodnoteniu toho, čo má náš smútiaci priateľ urobiť.

Iván Gómez García: Ešte by som dodal, že sa netreba báť robiť aj chyby. Každý občas pochybí. Spomínam si na to, že keď som začínal pracovať, hovorieval som: „Rozumiem.“ Lenže vo chvíli, keď som to povedal, cítil som, že som klienta rozrušil. Postupne prídeme na to, čo povedať, aby sme smútiacemu človeku pomohli.

 

Preklad: Soňa Valachová