Ako (ne)evanjelizovať
Niekedy sa snažíme evanjelizovať, skúšame človeku pomôcť dostať sa na tú správnu cestu života, no nie vždy sa to uberá tým správnym smerom. Kedy evanjelizácia viac škodí ako pomáha? Ako by sme (ne)mali evanjelizovať?
K evanjelizácii pozýval už Ježiš: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. (Mk 16,15) Presný návod sme však nedostali. Možností je naozaj veľa, no na danú situáciu je potrebné zvoliť tú správnu. Často svojou neuvedomelosťou ľudí skôr odrádzame. Tu je zopár príkladov, ako (ne)evanjelizovať.
Hovorím inak, ako konám
Evanjelizovať by sme mali predovšetkým svojím vlastným životom. Tak, ako žijeme, ako sa správame, ako konáme. Dôležité je, aby tieto veci neboli v rozpore. Ak bude naše konanie v rozpore s tým, čo hovoríme, klameme nielen samých seba, ale aj naše okolie. Vyžaduje si to veľkú námahu, no aj snaha sa cení.
Evanjelizujem cez čísla
Sv. Matka Tereza povedala: „Boh nás volá k vernosti, nie k úspechu.“ Evanjelizácia, respektíve rozprávanie tej najlepšej správy druhému človeku, nemá byť o číslach. Nejde o to, aby sme si stanovili cieľ, koľko ľudí za svoj život obrátime na správnu cestu, ale o to, aby sme im ukázali, ako môžu žiť v naozajstnej plnosti. Niekedy stačí zasadiť malé semienko a nechať ho v slobode rásť. Nemáme byť teda tvrdí a nekompromisní ľudia, ale milosrdní a s trpezlivosťou a pokorou ohlasovať najlepšiu správu a prinášať ľuďom radosť.
Vnucujem vieru
Samozrejme, myslíme to v tom najlepšom svetle, ale vo výsledku to nemusí dopadnúť dobre. Podstatné je vypočuť si aj druhú stranu, komunikovať a debatovať. Nič nie je čiernobiele. Čistá a vyrovnaná debata zväčšuje obzory a prináša nové myšlienky a podnety na premýšľanie nad otázkou viery.
Podobné je to v pozícii rodiča. Je dôležité a Cirkev nás k tomu pozýva, aby sme deti evanjelizovali. „Rodičia majú zodpovednosť a výsadu, aby evanjelizovali svoje deti,“ ako sa o tom píše aj v Katechizme katolíckej cirkvi. Aktívnym životom vo farnosti či v spoločenstve im tak pomáhajú budovať si prirodzený vzťah k viere a Bohu. Nie je to len o chodení do kostola v nedeľu a prikázané sviatky, ale viera by mala byť súčasťou života. Rodičia by mali nenúteným spôsobom napomáhať deťom k viere. Pomôcť im pri tom môže aj modlitba za deti.
Prezentujem Cirkev ako bezchybnú inštitúciu
Mnohí ľudia vravia, že veria v Boha, ale v Cirkev nie, pretože sa v nej objavuje mnoho škandálov, ohavné kauzy, jej ideológia sa tvrdo pretláča. Áno, mnoho z týchto argumentov je pravdivých. Cirkev je sčasti ľudská organizácia, no nezabúdajme, že v jadre ostáva Kristus. Ak veríme v Boha, sme pokrstení, patríme do spoločenstva Cirkvi, potom sme aj my aktívni činitelia, a teda záleží aj od nás, ako bude Cirkev vnímaná. Bremeno zodpovednosti je aj na nás. Preto netreba zatvárať oči aj nad kontroverznými témami a priznávať, že aj Cirkev a všetci v nej majú svoje chyby. Niektoré sú závažnejšie, a tie, samozrejme, treba riešiť. Avšak snažme sa prezentovať všetko to dobro, ktoré Cirkev koná. Nezabudnime spomenúť zásluhy Cirkvi pri pomoci chudobným či úsilie riešiť problémy nekonfliktne a cez bratskú lásku tak, ako to hlása samotný pápež.
Príliš skoro odsudzujem, než by som poznal situáciu
Často nad sebou alebo nad druhými lámeme palicu. No Boh to tak nerobí a ani nechce, aby sme to takto robili my. Veď aj nám samým už toľkokrát odpustil mnohé hriechy. Je dôležité človeka spoznať, poznať jeho minulosť, prečo má pochybnosti alebo dokonca nechce veriť. Ježiš odpustil Márii Magdaléne a neodsúdil ju (porov. Jn 8, 11), preto neodsudzujme ani my. Nehľaďme na to zlé, ale hľadajme to dobré, to zranené v človeku, a snažme sa to uzdraviť tým, že mu povieme najlepšiu správu, ktorou je evanjelium. Aj my sme určite mali obdobia pochybovania, obdobia rôznych kríz a otázok a častokrát nám z toho pomohli blízki či priatelia. Ako vraví pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Christus vivit: „Ale ak chceš sprevádzať iných na tejto ceste, je potrebné predovšetkým to, aby si ňou ty sám osobne prešiel.“ Všetky naše životné skúsenosti, tie radostné aj tie ťažké, ktorými sme si prešli, môžu druhým slúžiť ako svedectvo, že všetko sa dá zvládnuť a prekonať.