Ako hovoriť s deťmi o smrti?
Prečo musel ocko zomrieť? Čo znamená byť mŕtvy? Kde je dedko teraz? Vráti sa? Čo sa stane s jeho telom?
Niekedy nás vedia poriadne zaskočiť svojimi otázkami. O to väčšmi, ak sa týkajú niečoho, k čomu len ťažko nachádzame slová. Možno sa zo všetkých síl usilujeme chrániť ich od bolestivých skúseností, považujeme ich za príliš krehké na to, aby mohli čeliť niečomu takému zdrvujúcemu, ako je smrť. Unesú to? Akokoľvek by sme však chceli zastierať pred nimi skutočnosť, zatvárajúc ich do sladkých a bezpečných perníkových chalúpok, kde sa ich nič ťaživé nemôže dotknúť, neochránime ich pred utrpením, pretože i tak ich realita smrti nejakým spôsobom dostihne. Akurát nebudú na ňu dostatočne pripravené, alebo jej nebudú správne rozumieť, čo ich napokon zraní omnoho väčšmi, ako keby sme ich naučili, že bolesť i smrť k životu človeka patria a sú jeho prirodzenou súčasťou.
Nenasadzujme deťom ružové okuliare
Nie, neizolujme ich od života, ktorý je krásny, no i ťažký zároveň. Potrebujeme im ukázať celú paletu jeho farieb, pretože inak nebudú pripravené čeliť všetkému, čo prináša. Ak sa v živote správame k deťom neprimerane ochranársky a volíme pre nich len to, čo im je príjemné, uzatvárame ich do nereálnej idylky a do seba, do ich vlastného egoizmu, neučíme ich tak nič o láske a robíme z nich neschopných v živote niečo zniesť a obetovať sa pre väčšie dobro. Ale my predsa nežijeme len preto, aby nám bolo vždy dobre, máme vyšší cieľ, chceme sa stať dobrými!
A to sa nezaobíde bez toho, aby sme sa vystavili zomieraniu, a aby sme to primeraným spôsobom učili i svoje deti. Potom ich nezničí žiadna tragédia, nezdrví ich náhla smrť domáceho miláčika, odchod babičky a dedka či smrteľná nehoda ocka, pretože ony už smrť nejakým spôsobom poznajú, zakúšajú ju v každodenných okolnostiach, keď sa učia niečoho zriecť. Nie, naše deti nemusia mať všetko, dokonca im škodí, ak majú všetko. Už odmala ich môžeme pripravovať na smrť tým, keď ich vedieme k tomu, aby sa podelili s čokoládou alebo autíčkom, pomohli mamke pri upratovaní hračiek, nevysmievali sa chorému spolužiakovi či prijali nejakú drobnú trpkosť a nepohodlie.
S vekom sa predstava smrti mení
Naše pochopenie smrti a spôsob jej prijatia rastie a dozrieva v nás tempom, v ktorom dozrievame my. Podľa skúsenej terapeutky Lindy Goldmanovej sa deti vyrovnávajú so smútkom a stratou odlišne v rôznych fázach svojho vývinu. V ranom detstve ich obyčajne uspokojí jednoduchá definícia či vysvetlenie. Smrť vnímajú ako skutočnosť, ktorú možno nejakým spôsobom zvrátiť. Zvyknú tiež veriť, že smrť milovanej osoby zapríčinili samy. Staršie deti sa väčšmi zaujímajú o fakty a okolnosti smrti. V predpubertálnom veku a následne v období dospievania majú silnú potrebu hľadať odpovede u svojich vrstovníkov, začínajú si tiež uvedomovať, že smrť je nezvratná.
Buďme ochotní načúvať
Nemusíme nevyhnutne ovládať všetky zákonitosti detského vývinu na to, aby sme im dokázali byť blízko v tom, čo prežívajú, ak sú nejakým spôsobom konfrontované so smrťou. Buďme pripravení vnímať ich otázky a primerane na ne reagovať. Nevyhýbajme sa im len preto, lebo máme obavy z toho, čo povedať a ako to povedať. Linda Goldmanová tvrdí, že uvážlivou a láskyplnou odpoveďou môžeme nepríjemné myšlienky a pocity dieťaťa utíšiť. Ak budeme brať ich otázky vážne, môžeme im dať zakúsiť pocit bezpečia a istoty. Ignorovanie detských otázok na tému smrti môže podľa nej viesť len k tomu, že sa pýtať prestanú. Vysielame im tak signál, že diskusia na túto tému nie je žiaduca. Otázky detí v súvislosti so smrťou vypovedajú o podstate ich vnútorného sveta a poskytujú nám hlboký vhľad do ich zármutku.
Čo a ako teda hovoriť?
Smrť je bolestivou okolnosťou života a rozhovor o nej zvyčajne nebýva jednoduchý. Napriek tomu je však nevyhnutné, aby sme vo vzťahu k dieťaťu boli vždy pravdiví. Linda Goldmanová potvrdzuje, že deti majú vyvinutú vedomú i nevedomú vnímavosť na to, či sa im klame. Utrpia tak stratu dôvery voči dospelým a svetu, ktorý ich obklopuje. Nemusíme si lámať hlavu s nachádzaním zložitých odpovedí, deti sa často uspokoja s jednoduchým vysvetlením spojeným s uistením, že sa kedykoľvek môžu opýtať na niečo ďalšie, čo im nie je dostatočne jasné.
Rozoberajme s nimi fakty o tom, čo sa stalo ich blízkemu človeku, jednoduchým a konkrétnym jazykom, primeraným ich veku: Maminka zomrela, pretože prechádzala cez cestu a zrazilo ju auto; Tvoj ocinko mal rakovinový nádor, ktorý bol taký veľký, že jeho telo prestalo fungovať; Hospic je miesto, kde sú veľmi chorí ľudia a už sa asi neuzdravia; Pohreb je zvláštna príležitosť, kde sa môžeme s dedkom rozlúčiť; a pod. Pripomínajme deťom, že to nebola ich vina a že smrť blízkeho človeka nespôsobili ony. Definujme smrť: Smrť nastane vtedy, keď telo prestane fungovať. Ľudia zvyčajne umierajú, keď sú veľmi starí, veľmi chorí a nevládni, alebo keď je ich telo natoľko poranené, že už im doktori ani sestričky nedokážu pomôcť. Linda Goldmanová nás povzbudzuje, aby sme sa nebáli odhaliť deťom, že smrť je tajomstvo, že dospelí v súvislosti s ňou nepoznajú odpovede na všetky otázky, nevedia všetko o tom, čo sa deje s človekom po nej, no možno sa za týmto tajomstvom skrýva viac, než si dokážeme predstaviť. Tu je i priestor na odovzdávanie kresťanskej viery a nádeje v nebo a život večný. Naši blízki zomrelí sa už síce k nám nevrátia, ale ich život pokračuje v nebi u Boha, kde sa raz s nimi stretneme. Predstava o tom, kde sa milovaný človek po smrti nachádza, dodáva podľa Lindy Goldmanovej dieťaťu pokoj a pocit bezpečia. A to je práve uprostred traumatizujúcich okolností najdôležitejšie: pomôcť dieťaťu uveriť, že napriek tomu, že jestvuje smrť, svet je pre neho bezpečným miestom, v ktorom môže rásť a rozvíjať sa.