Ako byť ženou podľa Božieho plánu?
Je pekné počúvať o tom, ako má Boh pre každého z nás pripravený plán, len musíme byť trpezliví a dôverovať mu. Lenže niekedy je naozaj ťažké zistiť, akú úlohu v tom pláne vôbec zohrávame. Najmä pre nás, ženy. Zo všetkých strán sa na nás hrnie mnoho vzorov či „pseudovzorov“, podľa ktorých by sme sa mali správať, obliekať, jesť, myslieť a možno aj dýchať. No v celom tom kolotoči často zabúdame, ako byť pravými ženami nie podľa svetského, ale Božieho plánu. Čo od nás Boh vlastne chce, k čomu nás stvoril?
Autor: Lenka Vatrtová
Počas siedmich dní, keď Boh stvoril svet, uvrhol na prvého človeka Adama „tvrdý spánok, a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi“ (Gn 2, 21-22). Vedel, že človeku nebude dobre samému, preto mu dal ženu, ktorej úlohou bolo robiť mu spoločnosť.
Teda, zdalo by sa, že hlavnou úlohou nás žien je byť milujúcou manželkou, podriadenou a vo všetkom podporujúcou svojho manžela. Vo Svätom písme môžeme nájsť rôzne „návody“, ako sa má poriadna Božia žena správať. Napríklad len v Knihe prísloví je jedna celá kapitola, konkrétne kapitola 31, venovaná opisu ženy, jej povinností a charakteristických vlastností.
Okej, poviete si. Je to, samozrejme, správne, lenže, na rovinu – v dnešnej modernej dobe chceme aj my, ženy, možnosť sebarealizácie, slobodu, chceme cestovať, budovať kariéru… Nie každá z nás túži po živote žienky domácej, stojacej v kuchyni nad hrncami. Čo potom? Hovorí Sväté písmo aj o takýchto prípadoch?
Osobne si myslím, že či už má Boh pre nás pripravenú cestu manželstva, zasväteného života, alebo úplne inú (lebo iba on vie, čo je pre nás najlepšie), každá z nás má možnosť byť vo svojom vnútri pravou Božou ženou podľa jeho plánu. Tak čo teda robiť, ako sa správať?
1. Dajme Boha na prvé miesto vo svojom živote
S nikým iným nedosiahneme vnútorný pokoj a čistú radosť, iba s naším nebeským Otcom. Nestarajme sa o „pseudovzory“, ktoré sa nám snažia nanútiť obraz dokonalého svetského života, sme predsa na ceste do neba! Nemíňajme svoju energiu a talenty na niečo, čo je podobné poľnej tráve a za okamih sa môže rozsypať na kúsky. Ak plníme Božie prikázania, každodenné povinnosti a ohlasujeme Božie kráľovstvo, on nám dá veci, o ktorých sa nám ani nesnívalo.
„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6, 33-34).
„Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom“ (Gal 1, 10).
2. Ukazujme pravú krásu
Fotky v médiách či na sociálnych sieťach môžu v nás poľahky prebudiť osteň žiarlivosti. Veď kto by nechcel mať takú vyšportovanú postavu, husté vlasy, žiarivý úsmev? Pravdou však je, že ľudské telo je klamné, vekom sa mení a fyzická krása je rýchlo pominuteľná.
Naopak, duša zostáva, či sme mladší, alebo starší. Preto investujme radšej do rozvoja vlastného duchovného života, lebo Bohu je úprimne jedno, či máme pehy, silné dioptrie alebo nohy do X. Iba naše skutky a schopnosť milovať budú raz meradlom, podľa ktorého nás bude Boh milosrdne súdiť.
„Podobne aj ženy nech sú v odeve ozdobenom cudnosťou a nech sa krášlia skromnosťou; nie pozapletanými vlasmi, zlatom a perlami alebo drahými šatami; ale, ako pristane ženám, ktoré vyznávajú nábožnosť, dobrými skutkami“ (1 Tim 2, 9-10).
3. Kľúčom je pokora a skromnosť
C. S. Lewis raz povedal: „Pokora neznamená, že si o sebe myslíme menej, znamená to, že myslíme menej na seba.“ Preto si dajme pozor na pýchu a sebeckosť. Pamätajme, že všetko, čo sme v živote dosiahli, bolo s Božou pomocou. Stále na sebe pracujme, venujme druhým ľuďom čas, viac počúvajme, využívajme talenty na službu iným. Neukrývajme v sebe svoje poklady, no, na druhej strane, nevystavujme ich slepo na obdiv.
„Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 3-7).
4. Milovať, milovať, milovať!
Nie je nič jednoduchšie ako mať rád ľudí, ktorí sú nám sympatickí. Lenže čo robiť, ak je človek „ťažko milovateľný“? Láska je veľká vec a ak ju chceme rozdávať, musíme sa pre ňu každý deň nanovo rozhodnúť. Vidieť dobro v hĺbke ľudskej duše, ďakovať, chváliť, odpúšťať, aj keď je to niekedy veľmi náročné. Svätý František z Assisi povedal: „Miluj a rob, čo chceš.“ Preto robme aj malé veci s veľkou láskou k Bohu a blížnym.
„,Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?‘ On mu povedal: ,Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci‘“ (Mt 22, 36-40).
„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4, 32)
Nedajme sa odradiť vonkajšími okolnosťami! Ak sa budeme riadiť Desatorom, Svätým písmom a necháme sa viesť jeho láskou, budeme naozajstné Božie ženy, nech je už jeho plán pre nás akýkoľvek.