Ako by sa ti zmenil život, keby si strávil víkend s Bohom v chatrči?

Predstavenie sfilmovaného diela Chatrč úspešného autora knižnej pôvodiny Wiliama Paula Younga ponúka viac otázok ako odpovedí. Ale otázok, ktoré sa sami potrebujeme (o)pýtať.

Keď v roku 2009 vyšlo prvé slovenské knižné vydanie rozsahom útleho dielka Chatrč, ihneď zaznamenalo obrovský úspech. Následne o štyri roky neskôr vyšli aj denné zamyslenia, ktoré aplikovali časti z bestselleru do jednotlivých dní, doplnené autorovými modlitbami. Chatrč. Miesto, kde sa stretáva tragédia a večnosť.

Tato. Tak jeho manželka Nan oslovovala Boha. Vždy mu to prišlo príliš familiárne a, povedzme si to na rovinu, čudné. Odrazu dostáva list so znením: „Mackenzie, trvá to už dlho. Chýbaš mi. Ak sa chceš stretnúť, budem na budúci týždeň v chatrči. Tato.“

V tej chatrči, v ktorej našli šaty po jeho unesenej dcérke Missy. Bola to jediná stopa po jeho najmladšej dcére, ktorá zmizla počas táborenia v horách. V chatrči, ktoré je miestom a zdrojom jeho najväčšieho žiaľu. Veľkého smútku. Prečo práve tam? Chce ho tam azda vylákať Missin vrah? Alebo je to naozaj… Boh? Absurdné!

No predsa sa na to miesto vybral. Cítil vinu, hnev, zlosť, neodpustenie, zúfalstvo… Nemal čo stratiť. Nevládal už takto žiť. Nebolo by lepšie skončiť to? Revolver, ktorý si vzal so sebou na cestu ako poistku, sa zdal byť lákavým riešením… Krvavá škvrna v chatrči. To jediné, čo Mackovi po jeho dcérke zostalo. Ani pochovať ju nemohol!

A potom… sa zamrznutá chatrč zmení na pôvabné letné miesto na oddych. Tato, Ježiš, Saraju… Macka príliš sklamal jeho vlastný otec, Boh sa mu zjavuje v podobe černošky, matky. Pripomína mi to Rembrandtov obraz Márnotratného syna, ktorý má jednu ruku ženskú a jednu mužskú – ako symboliku toho, že v Bohu sú ženské aj mužské vlastnosti.

 

 

Ak sa Boh nepostaral o Mackenzieho milovanú dcérku Missy, ako môže dôverovať, že sa postará o neho? Mack kladie otázky, ktoré sa nikdy neodvážil vysloviť. Bolesť mu pristrihla krídla – až tak, že zabudol, že môže vzlietnuť. V chatrči dostáva lekciu lietania. Totiž: ak je všetko, čo môžeme vidieť, len bolesť, azda nestrácame Boha z dohľadu?

A Mack sa v prítomnosti Boha v troch osobách pomaly necháva milovať. A viesť skrze lekcie odpustenia, nesúdenia, lásky a milosrdenstva. Z pozície sudcu sa mení na učeníka. Zo schaosenej buriny jeho duše začína vyrastať niečo živé a krásne.

Film, rovnako ako kniha, vyvoláva aj ďalšie, osobnejšie otázky. Čo je tou mojou „chatrčou“? Kde je to miesto mojej najväčšej bolesti, môjho zranenia? Miesto, ktoré je spustnuté, ubolené, zničené, zúfalé? Miesto, kde nepúšťam Boha? Práve tu sa Pán chce s nami stretnúť. Pozvanie sme dostali. No odpoveď je v našej slobodnej réžii.

Pri filmových spracovaniach diel, ktoré som ako prvé čítala v knižnej verzii, som vždy trochu v pomykove a zväčša po nich ani nesiahnem. Prečo? Veď ako by mohli na filmové plátno premietnuť celú hĺbku, krásu, fantáziu, zachytenú v slovách, knihe? No tentoraz som sklamaná rozhodne nebola. Napríklad niekoľkosekundový prechod z tuhej zimy do leta v okolí chatrče bol dlhé roky len v mojej predstave, no filmová podoba mu dodala značnú živosť a bol uchvacujúci.

Filmové spracovanie úspešnej Chatrče možno pokladať za veľmi vydarené. Ponúka ucelený obraz aj bez predchádzajúceho prečítania knihy, no s jej poznaním bude obraz ešte detailnejší. Filmové dialógy miestami poskytujú doslovné repliky z knižného vydania, vlastne všetko podstatné a veľavravné sa dostalo aj na filmové plátno. Hodnotným okamihom, ktorý v knižnej verzii nenájdeme, je sekvencia, keď sa Mackovi plaviacom sa na kanoe po jazere naberá do plavidla voda a on sa v panike začína potápať. Tu počuje Ježišov hlas, ktorý mu hovorí, že je to len v jeho hlave a má sa pozerať na neho. No Mack stále zameriava svoj pohľad na potápajúce sa kanoe. Keď napokon upriami svoj zrak na Ježiša, zistí, že diera v jeho kanoe sa zaceľuje. (Aj vám to pripomína Petrovo kráčanie po vode?)

 

Vďaka sfilmovanej Chatrči som si uvedomila, že…

…Boh je vzťah – dokonalosť vzťahov. Celá Najsvätejšia Trojica je o nich. Boh nie je samotár, ale vzťah;

…krása nebeskej oblohy je len zlomkom z tej krásy, v akej ma vidí Boh;

…aj ja mám svoju chatrč/chatrče a potrebujem Boha do nej/nich vpustiť;

…je potrebné zanechať veci, ktoré majú zostať v minulosti, nežiť v strachu o budúcnosť, ale žiť prítomnosť;

…odpustenie prináša nový život do môjho života a neodpustenie ma robí väzňom môjho vlastného vnútra;

…keď Boha vpustím do chaosu svojho vlastného života (ako chaos záhrady), on z tohto neporiadku vytvorí nádherné veľdielo. Zakvitnuté, prinášajúce hojné ovocie;

…niekedy sú veci, strachy len v mojej hlave a jediným riešením je pozerať na Krista;

…nemusím všetko pochopiť. Len byť s Pánom;

…dôvera je predpokladom záchrany – keď začnem klesať ku dnu, musím len dovoliť, aby ma Pán zachránil;

…Ježiš nechce byť len na vrchole môjho hodnotového rebríčka, ale chce byť uprostred – uprostred celého môjho života, všetkého.

 

A tak si opäť (a stále dookola) kladiem otázku – ako by sa môj život zmenil, keby som strávila víkend s Bohom v chatrči? Chatrč vnímanú na jednej strane ako miesto bolesti, do ktorej potrebujem vpustiť Pána, ale na druhej strane miesto živej prítomnosti Večného. Môžeme prijímať sviatosti, modliť sa, byť účastní na živote Cirkvi. Či to nie sú tie miesta, kde sa s nami stretá(va) živý Boh? Ako sa môj život mení?