Ako by malo vyzerať dobré katolícke rande?

Staré známe príslovie hovorí: „Dlhá sukňa, bledé líčka, to musí byť katolíčka!“ Dovoľme však humoru na chvíľu vstúpiť do romantických predstáv o vzťahu.

Adam, vzorný katolícky mladý muž, po dlhom pozorovaní osloví Evu, vzorné katolícke mladé dievča. Eva stojí v rade na spoveď pred kostolom.

 

Adam: „Čo robí také krásne dievča ako ty v rade na spoveď? A okrem toho, zdá sa mi, že máš niečo moje.“

Eva (neveriacky hľadí na Adama): „Tvoje?“

Adam: „Myslím, že ti patrí jedno moje rebro.“

Eva (pristúpi na hru): „Tipla by som si, že sa voláš Adam, ale zdá sa mi pravdepodobnejšie, že budeš asi svätý Anton.“

Adam (udivene): „Prečo?“

Eva: „Nenašiel si náhodou niekde moje srdce?“

 

 

Adam (naoko rozhorčene): „Vieš čo, môžeš si na zoznam hriechov dopísať ďalší! Ukradla si mi spánok, srdce, myseľ… Napravíš to, iba ak naplníš najväčšie Božie prikázanie – milovať budeš blížneho svojho…“

Eva: „Zdá sa mi, že si nejaký odvážny.“

Adam (hrdo): „Pre teba by som porazil aj dvoch Goliášov!“

Eva: „Ja však čakám na rytiera v ligotavej zbroji!“

Adam: „Mňa obliekal svätý Pavol – rovno do tej Božej výzbroje. Okrem toho vravel, že kresťania sa majú zdraviť navzájom svätým bozkom, počkaj…“ (vyberie si Bibliu a začne si v nej listovať)

Eva: „Mal by si však vedieť, že s cudzincami sa nerozprávam.“

Adam: „Nie sme cudzí! Máme predsa spoločného priateľa! Určite poznáš Ježiša!“ (ukazuje na kríž)

Eva: „Kto by toho nepoznal…“

Adam: „Tak vidíš, on mi o tebe povedal. Vraj máš voľno tento piatok. Čo tak dať si nejakú tú krížovú cestu? A potom, neviem síce robiť zázraky, ale mám dosť rýb i chleba…“

Eva: „Radšej ruženec.“

 

 

Adam: „Výborne! Práve som ten svoj stratil. Môžem si požičať tvoje ruky?“ (berie Evine ruky do svojich)

Eva (zasnene hľadí na Adama): „Máš nádherné oči. Hnedé ako škapuliar! A vždy sa mi páčili muži s bradou. Tvoje líca sú sťa hriadky balzamu, na ktorých pučia vonné byliny.“

Adam: „A tie tvoje líca sú sťaby krížalky granátového jablka za tvojím závojom!“

(Približuje sa k Eve, pohladí ju po líci, nakloní sa a zašepká jej do ucha.)

Adam: „Vieš, dnes som ráno čítal úryvok z Knihy Numeri. Boli tam samé čísla – a ja som si práve uvedomil, že mi chýba to tvoje!“

Eva (odtiahne sa, zapýri sa): „Nejako sa oteplilo… alebo je to azda iba oheň Ducha Svätého, čo horí v tvojom srdci?“

Adam (odkašle si): „Už je trochu neskoro. Kedy musíš byť naspäť v nebi?“

Eva: „Anjeli predsa nemávajú večierku, ale to by si mohol vedieť – z vlastnej skúsenosti.“

 

 

Adam (kľakne si na jedno koleno): „Som si takmer istý, že mám povolanie do manželstva. Nevieš mi s tým nejako pomôcť? To vieš, Boh povedal, že nie je dobre človeku samému…“

Eva: „Nejde to nejako prirýchlo? Ja neviem, nie som si istá, možno by som ešte chcela niečo zmeniť, nie na tebe, na sebe…“

Adam (s potmehúdskym úsmevom): „A čo tak zmeniť priezvisko?“