Aké podmienky musím splniť, aby ma vyhlásili za svätého?
Peter Jurčaga je kňaz a postulátor kauzy blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka. V rozhovore nám povedal o priebehu procesov blahorečenia a svätorečenia, ich podmienkach, ale aj o tom, či môže byť svätým niekto, koho telo sa nenašlo či bolo spopolnené.
Ako proces blahorečenia a svätorečenia začne?
Základom každého procesu blahorečenia je medzi ľuďmi rozšírená, spontánna a skutočná povesť – fáma, že istá osoba, ktorá už zomrela, sa momentálne nachádza v nebi. Táto osoba už dala najväčšie a najkrajšie svedectvo viery obetujúc svoj život ako mučeník alebo žila heroickým spôsobom všetky kresťanské čnosti ako vyznávač, alebo sa na jej príhovor dejú zázraky. Ide o konkrétneho človeka, ktorý žil na tomto svete, snažil sa plniť Božiu vôľu, denno-denne bojoval so svojimi slabosťami, chybami, charakterom a nedostatkami, ale vďaka Božej milosti zvládol tento boj a vydal nádherné svedectvo života, či už ako mučeník alebo vyznávač s heroickými žitými čnosťami. Život tohto človeka oslovuje aj po mnohých rokoch od smrti, ľudia o ňom stále hovoria, pripomínajú si významné momenty z jeho života a snažia sa nasledovať príklad a spôsob života tejto osoby. Ak by sme to chceli všetko zhrnúť, tak by sme mohli povedať, že pod povesťou svätosti kandidáta na blahorečenie alebo svätorečenie rozumieme presvedčenie veriaceho ľudu o svätosti tejto osoby pre jeho mučenícke svedectvo alebo kvôli jeho čnostnému životu. A táto povesť svätosti sa dokazuje v procese blahorečenia.
Kto dáva impulz na začatie procesu?
Impulz k procesu blahorečenia dáva autor kauzy kanonizácie. Autorom môže byť každý pokrstený katolík, laik alebo zasvätený, kňaz či biskup. Alebo združenie – spoločenstvo veriacich diecézneho alebo pápežského práva, rehoľné komunity. Dôležitou úlohou autora kauzy blahorečenia je prevzatie morálnej zodpovednosti za kauzu blahorečenia, ako aj finančné krytie výdavkov celého procesu kanonizácie.
Autor kauzy blahorečenia alebo svätorečenia menuje postulátora. Postulátor má mandát od autora Kauzy kanonizácie, zastupuje ho pred cirkevnými autoritami, je motorom procesu blahorečenia alebo svätorečenia. Autor kauzy má právo menovať postulátora a biskup, pod ktorého kompetenciu spadá konkrétna kauza blahorečenia alebo svätorečenia, schvaľuje menovanie postulátora. Ak je biskup autorom kauzy, nemusí nikoho žiadať o schválenie menovania postulátora. Postulátorom môže byť pokrstený katolík, laik, kňaz, zasvätený, rehoľník, odborník v teológii, kanonickom práve a v histórii, ktorý musí dobre poznať prax Kongregácie pre kauzy svätých. Hlavnou úlohou postulátora je pomôcť zozbierať dôkazy a zároveň preskúma vhodnosť začatia kauzy blahorečenia.
Akú úlohu má v tomto procese biskup?
Pod termínom biskup, pod ktorého kompetenciu spadá kauza blahorečenia, sa rozumie biskup diecézy, na území ktorej zomrel kandidát na blahorečenie. Ak ide o prešetrovanie zázraku, tak kompetenciu má biskup, na území ktorého na udial zázrak. Postulátor v mene autora kauzy prezentuje kompetentnému biskupovi písomnú žiadosť, ktorou sa žiada začatie kauzy. Zároveň si biskup môže vyžiadať od postulátora presné informácie zo života Božieho sluhu a informovať sa priamo od postulátora o motívoch, ktoré by mohli podporiť začiatok kauzy blahorečenia. Len čo biskup obdrží túto písomnú žiadosť, konzultuje o vhodnosti začatia kauzy s miestnou Konferenciou biskupov. Ide o o vyjadrenie názoru, ale nie súhlasu. Vhodnosť začať kauzu sa môže týkať osoby Božieho sluhu napr. v kontexte nábožensko-politickej situácie, v ktorej sa miestna Cirkev nachádza. A ak to považuje za vhodné, so súhlasom miestnych biskupov oboznámi so žiadosťou postulátora o začatie procesu, aj veriacich iných diecéz, aby mohli poskytnúť potrebné informácie týkajúce sa života Božieho sluhu a tak nájsť objektívnu pravdu o tejto osobe, a taktiež ohľadne vhodnosti začatia kauzy. Súčasne biskup v krátkosti informuje ohľadom života Božieho sluhu a dôležitosti kauzy Kongregáciu pre kauzy svätých a žiada predpísaný nihil obstat, to znamená, či Svätá stolica nemá nič proti osobe kandidáta a začatiu kauzy jeho blahorečenia.
PROCES SA ZAČNE PO PIATICH ROKOCH OD SMRTI KANDIDÁTA
Aké fázy má proces blahorečenia?
Proces blahorečenia je zložený z dvoch fáz: diecéznej a rímskej fázy. Môže sa rozbehnúť po piatich rokoch od smrti kandidáta na blahorečenie. Cieľom diecéznej alebo eparchiálnej fázy je zozbieranie dokumentačných dôkazov a svedectvá svedkov dodržiavajúc stanovenú kánonickú procedúru a vytvorenie Archetipu (sú to všetky originálne dokumenty, ktoré sú uzavreté a zapečatené biskupom v archíve diecéznej kúrie), potom príprava 2 kópií Transunto (je to prvá fotokópia Archetipu a je uložená v archíve Kongregácie) a Copia pubblica (je to fotokópia Transunta, ktorá je odovzdaná Postulátorovi Rímskej fázy procesu blahorečenia a slúži na štúdium kauzy na Kongregácii), a následne zaslanie alebo doručenie týchto dvoch kópií na Kongregáciu. Počas diecéznej fázy je tu dôležitá postava biskupa, ktorý počúva, zbiera dôkazy, ale nevynáša rozsudok. Sudcom v tomto procese je pápež. Čo sa týka Rímskej fázy, pozostáva z dvoch častí: fáza štúdia (študuje sa kauza a pripravuje sa Positio) a stanoviska k meritu veci (ku kauze sa vyjadrujú konzultori, historici, teológovia, kardináli a biskupi, členovia Kongregácie) a fáza definitívneho rozhodnutia Svätého Otca (kedy promulgovaním dekrétu o heroických čnostiach alebo dekrétu o mučeníctve Boží sluha je vyhlásený ako skutočný vyznávač alebo skutočný mučeník a je mu udelený titul ctihodný Boží sluha.
PRI DOKÁZANÍ MUČENÍKA NIE JE POTREBNÝ ZÁZRAK
Čo všetko sa v tomto procese posudzuje?
Základom každého procesu blahorečenia je povesť svätosti alebo mučeníctva kandidáta na blahorečenie. Proces blahorečenia alebo svätorečenia je kánonický proces, ktorého cieľom je nájsť pravdu o živote kandidáta na blahorečenie. A tak rozlišujeme proces Božieho sluhu vyznávača, kde sa pozornosť zameriava na jeho život, heroické čnosti, dokázanie povesti svätosti a zázrakov na jeho príhovor. Ľudia veria, že Boží sluha je už v nebi a prosia ho o pomoc a príhovor, a Boh na jeho príhovor uskutoční zázrak. Zázrak je v procese blahorečenia vyznávača veľmi dôležitý. Je to potvrdenie z neba, že Boží sluha sa skutočne nachádza v nebi.
Odlišuje sa niečím proces blahorečenia mučeníka od blahorečenia vyznávača?
V procese blahorečenia Božieho sluhu mučeníka sa tiež skúma jeho život, ale dôraz sa zameriava na dokázanie povesti mučeníctva. V prípade dokázania mučeníctva na vyhlásenie za blahoslaveného nie je potrebný zázrak. To však nevylučuje fakt, že aj počas procesu blahorečenia mučeníka sa na jeho príhovor môžu uskutočniť zázraky. Pápež František 11.7.2017 pridal k vyznávačovi a k mučeníkovi aj „obetovanie života z lásky“. Hoci nejde o klasické mučeníctvo, je to pripodobnenie sa Kristovi spečatené predčasnou smrťou osoby, ktorá žila cnostne a zanechala po sebe povesť svätosti. Vyplýva to z Apoštolského listu motu proprio Maiorem hac dilectionem Svätého Otca Františka, na základe ktorého sa „obetovanie života“ pripája k typickým kauzám, na základe ktorých Cirkev koná beatifikačný proces, ktorými sú „mučeníctvo“ či „život hrdinských cností“. Proces blahorečenia a svätorečenia je autentickým procesom, ktorý je vedený podľa stanovených právnických noriem a podľa praxe Kongregácie pre kauzy svätých. Platí tu dôležitý princíp: Quod non est in scriptis, non est in mundo. Čo nie je napísané, neexistuje. Týka sa to hlavne dokumentačných dôkazov. A ako každý kánonický proces má svoj začiatok a koniec v čase a priestore: otváracie – úvodné zasadnutie a záverečné zasadnutie.
ČO NIE JE NAPÍSANÉ, NEEXISTUJE
Kto je zapojený do skúmania potenciálneho blahorečenia/svätorečenia danej osoby a prečo?
Všetci, ktorí sú zapojení do diecéznej fázy, musia byť náležite menovaní kompetentným biskupom podľa noriem zákona. Na prešetrovanie kauzy blahorečenia je zostavený tribunál. Tvoria ho biskup osobne alebo delegát biskupa (je to kňaz, zbehlý v teológii a v kanonickom práve, má všetky práva a povinnosti, ktoré sú zo zákona pripísané diecéznemu biskupovi, ktorý má kompetenciu pre danú kauzu. Aby mohol dobre viesť diecéznu fázu a klásť vhodné otázky pri vypočúvaní svedkov, musí poznať predpisy a prax Kongregácie pre kauzy svätých). Potom je tu pomótor spravodlivosti (legislatíva predpisuje také isté kvality, aké má delegát biskupa, aj pre promótora spravodlivosti. Má dôležitú úlohu pri zostavení otázok na vypočúvanie, zúčastňuje sa pri vypočúvaní svedkov. Má za úlohu preskúmať všetky akty kauzy a dokumenty a ak sa mu zdá, že je to nevyhnutné, môže požiadať o ďalšie prešetrovanie).
Dôležitú úlohu zohráva aj notár (je menovaný biskupom, počas vypočúvania prepisuje výpovede svedkov, je zodpovedný aj za zapísanie zápisu z vypočúvania. Na konci diecéznej fázy má za úlohu overiť svojím podpisom alebo pečiatkou každú stranu Transunta). Potom sú tu svedkovia. Môžu byť de visu (očití svedkovia sú tí, ktorí videli a žili spolu s Božím sluhom a z prvej ruky poznajú životné osudy a aktivitu Božieho sluhu. Sú to pokrvní príbuzní, známi, súrodenci), de auditu (tí, ktorí počuli od tých, ktorí sú očitými svedkami) alebo svedkovia z úradu (sú to odborníci na históriu a archivistiku). Avšak nie všetci môžu byť pozvaní za svedkov, napríklad spovedníci (ak vedia veci zo spovede), duchovní vodcovia Božieho sluhu, postulátor (pokiaľ vykonáva funkciu postulátora). Dôležitú úlohu zohrávajú teológovia cenzori (biskup, keď zamýšľa začať kauzu blahorečenia, si vyžiada stanovisko dvoch cenzorov ohľadne všetkých zachovaných a publikovaných spisov Božieho sluhu, ktoré zozbieral postulátor) a odborníci ohľadne histórie a archivistiky (majú zozbierať všetky nevydané spisy Božieho sluhu, všetky možné archívne dokumenty, ktoré sa týkajú života a mučeníctva Božieho sluhu a uskutočniť výskum v archívoch doma alebo v zahraničí).
Líši sa blahorečenie od svätorečenia? Ak áno, v čom?
Áno, líši sa. Blahorečenie je prvým stupňom, ktorý predchádza svätorečeniu. Istotne ste si všimli, že máme mnohých svätých, ako aj mnohých blahoslavených. Možno niekomu príde na um aj otázka: ak je už niekto v nebi a je vyhlásený za blahoslaveného, tento človek ešte nie je svätý? Všetci, čo sú v nebi, sú svätí. V čom je teda rozdiel? Blahoslavení sú daní pre lokálne cirkvi, napr. diecézy, rehoľné spoločenstvá, z ktorých pochádzali, a ich liturgická spomienka je len v lokálnych liturgických kalendároch. Čiže ich liturgický kult je limitovaný na presne určené miesta, rehoľné rodiny, diecézy, národy. Proces blahorečenia prebieha mučeníckou cestou alebo ako vyznávač, alebo tretím spôsobom zavedeným pápežom Františkom. Ak ide o mučeníka, na blahorečenie nie je potrebný zázrak. Tento zázrak je potrebný pri vyznávačovi. Ak sa po dátume blahorečenia stane nový zázrak, napríklad nevysvetliteľné telesné uzdravenie, a je potvrdený Kongregáciou pre kauzy svätých, tak tento zázrak otvára cestu k procesu svätorečenia. Čo sa týka nevyhnutnosti zázraku, neexistuje tu rozdiel medzi blahoslaveným mučeníkom a blahoslaveným, ktorý heroickým spôsobom žil kresťanské čnosti. Keď je zázrak uznaný Kongregáciou pre kauzy svätých, začína sa proces svätorečenia. Pri zázraku musí byť dokázané, že zázrak nastal na príhovor blahoslaveného. Svätorečenie má univerzálny charakter, to znamená, že kandidát na svätorečenie je určený pre celú Cirkev a je pre nás príkladom, aby sme si podľa jeho príkladu osvojili bezpečnú cestu, ktorou možno dôjsť k dokonalému zjednoteniu sa s Kristom, t.j. k svätosti.
NEPORUŠENÉ TELO PO SMRTI SIGNALIZUJE SVÄTOSŤ
Môže byť vyhlásený za svätého niekto, koho spopolnili/koho telo sa nenašlo? Prečo áno/nie?
Áno, môže byť, v tom nie je žiadny problém. Existencia telesných ostatkov nie je podmienkou k procesu blahorečenia alebo svätorečenia. Isteže, ak sa vie, kde boli uložené telesné ostatky kandidáta na blahorečenie, je to potrebné kvôli prípadným relikviám, keď sa skončí proces jeho blahorečenia. Môže sa stať, že telesné ostatky kandidáta na blahorečenie ostanú neporušené, čo tiež môže prispievať k povesti svätosti dotyčného kandidáta.
Kto v rámci Slovenska má „najbližšie“ k vyhláseniu za svätého?
Všetci tí, ktorí už boli vyhlásení za blahoslavených: blahoslavená sestra Zdenka Schelingová, blahoslavená Anka Kolesárová, blahoslavený Titus Zeman, blahoslavený Peter Pavol Gojdič, blahoslavený Metod Trčka, blahoslavený Vasiľ Hopko.
Prečo ešte nie je boží služobník biskup Ján Vojtaššák vyhlásený za blahoslaveného?
Odpoveď je veľmi jednoduchá, lebo stále prebieha proces jeho blahorečenia. Aktuálne prebieha Rímska fáza a zostavuje sa Positio – dokument, ktorý pred Kongregáciou pre kauzy svätých predstaví Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka ako mučeníka.
Aké ďalšie procesy blahorečenia sú na Slovensku ešte v procese?
Týchto procesov je rozbehnutých niekoľko. Či už v rámci diecéz alebo rehoľných komunít. Spomeniem napr. Munkovcov, Janka Havlíka, biskupa Michala Buzalku.
Aký svätý je pre vás vzorom a prečo?
Pre mňa je vzorom sv. Peter, ktorého som dostal ako patróna pri krste. Svätý Peter je pre mňa príkladom a svedkom Ježišovo odpustenia. Vo svojom zlyhaní objavil silu Pánovho milosrdenstva, ktoré ho obnovilo. V Ježišovom odpustení našiel pokoj a radosť. Hoci po ľudskej stránke zlyhal, Ježiš ho nezištne miloval a povzbudil ho, aby sa nevzdal, aby ešte raz hodil siete do mora, aby kráčal po vode, aby s odvahou hľadel na vlastnú slabosť, aby ho nasledoval na krížovej ceste, aby svoj život dal za bratov, aby pásol jeho ovce. Svätý Peter uveril v Ježišovu milosrdnú odpúšťajúcu lásku a dokázal dať Ježišovi celého seba. A tým je vzorom a príkladom pre každého jedného z nás.