Ak nie vy, hádajte, kto poučí vaše dieťa o sexe
Áno, dnešní rodičia musia čeliť omnoho väčším výzvam než tí spred pár rokov, ale zodpovednosť naučiť svoje deti pravdu o význame ľudskej sexuality zostáva stále na nich. Napriek tomu však existuje nespočetné množstvo katolíckych rodičov, dokonca aj tých, čo skalopevne veria Teológii tela, ktorí nebudú alebo nedokážu so svojimi deťmi hovoriť o sexe a s ním spojených záležitostiach.
Autor: Leila Miller
Som rodičom naprieč dvoma generáciami. Moja najstaršia dcéra má dvadsaťpäť a je už sama mamou, kým môj najmladší práve nastupuje do prvého ročníka. Kultúrny kontext deväťdesiatych rokov minulého storočia, v ktorom vyrastala ona, sa pre neho drasticky zmenil.
Keď som sa stala čerstvou mamičkou, „LGBT“ nebolo na dennom programe a ani ho nikto neoslavoval a už vôbec nemalo voľné pole v detských televíznych reláciách, filmoch alebo v knižniciach. Vtedy nijaký priemerný človek (v origináli Američan; pozn. prekl.) ani nesníval o čomsi takom, ako je päťdesiattri „rodov“, povolený vstup chlapcov do dievčenských toaliet či neobmedzená propagácia sexu v populárnych časopisoch pre mladé dievčatá.
V našich časoch sme svedkami bezprecedentného a zjavného odmietania kresťanskej morálky a prirodzeného zákona, ktoré sa na nás ženie šialenou, odvážim sa povedať aj – diabolskou rýchlosťou.
Jeden príklad za všetky
Asi pred desiatimi rokmi sa mi priateľka – katolíčka, ktorá má veľa detí, priznala, že nikdy nehovorila so svojimi dospievajúcimi ani pubertálnymi deťmi o sexe. Pamätám si, ako som na ňu neveriacky civela a hlavou mi vírilo: „Ak nie ty, tak kto to urobí?“
Keď som v nasledujúcich týždňoch počula to isté od iných solídnych katolíckych mám, videla som, že ide o rozšírený problém. Toto neboli vlažné alebo slabo katechizované katolícke matky a predsa ich deti prechádzali strednou školou a potom mierili na vysokú bez akejkoľvek rodičovskej rady alebo poučenia o tejto kľúčovej oblasti života.
Krátko nato som natrafila na výtlačok pod názvom Ľudská sexualita: Pravda a poslanie. Smernice pre výchovu v rodine, ktorý vydala Pápežská rada pre rodinu. Začítala som sa a vzala si žltý zvýrazňovač, aby som si poznačila slová „nutnosť“ a „povinnosť“. Nasleduje malá ukážka toho, čo som našla:
„Rodičia, vzhľadom na náročnosť a nedostatočnú pripravenosť, sa veľa ráz vzdali svojej úlohy v tejto oblasti alebo sa snažili presunúť ju na iných“ (1).
„(…) ak rodičia v skutočnosti neposkytujú primeranú výchovu k čistote, neplnia si svoju presne stanovenú povinnosť“ (44).
„Rodičov sa týka najmä povinnosť oboznámiť deti s tajomstvami ľudského života, lebo rodina je najlepším prostredím na splnenie povinnosti zaistiť postupnú výchovu v pohlavnom živote“ (64).
Celý dokument je neoceniteľný pre katolíckych rodičov… a hanebne zanedbávaný. V rokoch, ktoré odvtedy prešli, som sa stretla s mnohými matkami, ktoré boli nadšené, že tento dokument existuje, a dychtili po tom, aby sa oň podelili tak ako ja. Chcú, aby sa aj iným dostala pomoc, ktorú Cirkev ponúka rodičom ako navigáciu v neskutočnom sexuálnom zmätku, ktorý zažívame všade okolo nás.
Ako ďalej?
Keď už rodič rozumie, že je jeho povinnosťou adresovať záležitosti sexu, čo potom?
Rodičia malých detí musia predovšetkým brať ohľad na obdobie latencie, alebo, ako ho nazýval svätý Ján Pavol II., „roky nevinnosti“. Od veku asi piatich rokov do puberty by deti nemali mať prístup k priveľa informáciám o sexe. Malé deti sú si zaiste vedomé viditeľných rozdielov medzi pohlaviami, ale prirodzene sa zamestnávajú nevinnou hrou, nadobúdajú sociálne schopnosti a robia pokroky v učení. Vzory správania pohlaví získavajú, keď pozorujú vzájomné reakcie rodičov, a to im stačí.
Ale čo ak latentnú periódu naruší privčasná explicitná sexuálna informácia? V takom prípade podľa dokumentu „rodičia musia začať s presne vyhraneným poskytovaním informácií o sexe, obyčajne preto, aby napravili nemravnú informáciu” (84). Môže to byť pre rodiča nepríjemné, ale je to nutné.
Pri nástupe puberty je potrebná otvorenejšia sexuálna výchova, najlepšie radostná, faktická a vždy podávaná v kontexte našej nádhernej katolíckej viery. Nevycúvajte z toho! Môj manžel a ja ešte máme vychovať jedno dieťa, ktoré nechápe, prečo Cirkev učí to, čo učí.
Hoci naše deti majú stále slobodnú vôľu a môžu v akomkoľvek čase odmietnuť morálny zákon, prirodzenosť a dizajn našich tiel, neuveriteľne jasné a negatívne následky ich zneužitia sú zjavné všade vôkol nich. Vaše ani moje deti nemajú priveľké problémy pochopiť Boží plán s ľudskou sexualitou, ak sa im podá v pravde a s láskou, bez strachu alebo obmedzenia.
Najdôležitejšie je, aby vaše dospievajúce dieťa vedelo, že sa vás môže spýtať na čokoľvek. Nič – a myslím tým naozaj nič – nie je z diskusie vylúčené. Otvorená a pravdivá debata zaistí, že vaše dieťa sa s každou ďalšou otázkou dobrovoľne vráti k vám a neobráti sa na rovesníka alebo internet.
Hoci guliek, pred ktorými musíte uchrániť nevinnosť a cnosť vášho dieťaťa, je dnes omnoho viac (typov) než kedykoľvek predtým, pancier, ktorý ich chráni, je stále ten istý: pravda a zmysel ľudskej sexuality, ktorú tak naprojektoval sám Boh a ktorú deťom predstavia smelí rodičia, lebo oni túto pravdu žijú vo svojich vlastných životoch.