Adventné pozvanie: Nájdi pokoj a zotrvaj v ňom

O pár dní sa začína Adventné obdobie. Má to byť čas príprav na Vianoce, ktoré nazývame sviatkami pokoja. Pokoj by sme nemali zažívať iba počas posledných decembrových dní. Mal by nás sprevádzať celým rokom a aj na to by mal slúžiť Advent. Pripraviť sa nielen na Vianoce, ale aj na celý nasledujúci rok.

Kňaz Jacques Philippe v krátkej knižke s názvom Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom píše, aký je pokoj, ktorý nám prináša Ježiš, keď hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27).

Philippe približuje niekoľko oblastí, na ktoré je zaujímavé sa pozrieť a zamyslieť sa, či sú tieto oblasti v našich životoch naplnené pokojom alebo, naopak, roztržitosťou či dokonca strachom.

AKÝ JE SKUTOČNÝ POKOJ

Na začiatok je dôležité uvedomiť si, že ak má človek pokoj, neznamená to, že je pasívny, nič nerobí a nevšíma si svoje okolie. Práve naopak. Je veľmi dôležité, aby sme boli aktívni, empatickí a všímaví voči druhým. Vo všetkom sa však musíme spoliehať na Boha a pamätať, že bez neho nemôžeme nič urobiť (Jn 15, 5). No zároveň všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje (Flp 4, 13). Vo všetkom, čo robíme, za čo sa modlíme, po čom túžime, si musíme zachovať pokoj a postoj úplnej dôvery a odovzdanosti.

Jacques Philippe svoju knihu zakončuje slovami, ktorými my začneme: „Ak vyslovíte nejakú túžbu, robte to tak, aby ste sa v prípade neúspechu ani troška netrápili, ale by ste si zachovali taký pokoj, ako keby ste neboli po ničom túžili.“

STAROSŤ O KAŽDODENNÝ ŽIVOT

Nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia. (Mt 6, 34)

Dnes sú veľmi populárne to-do listy, zoznamy, plánovače. V niečom je to prirodzené. Už odmala máme v škole rozvrh hodín, poobedných krúžkov, v práci zdieľané kalendáre a farebné políčka, kde sa zobrazuje, kedy máme aké stretnutie a akú povinnosť. Existujú aplikácie rodinných kalendárov, kde si každý člen zapíše svoje udalosti a ostatní majú prehľad. Nie je to zlé, no zároveň nás tento spôsob života privádza k pocitu úzkosti, keď niečo nejde podľa plánu. Zabudli sme svoj deň odovzdať Bohu a spoliehať sa na neho, pretože si myslíme, že si to nemôžeme dovoliť.

Zároveň je však populárny aj postoj a spôsob života, keď je človek povzbudzovaný k tomu, aby vyšiel zo svojej komfortnej zóny, skúšal nové veci a prekračoval svoje hranice. Opäť veľmi dobrý postoj, pretože na to sme stvorení. Aby sme objavovali a nie pracovali v zabehnutých systémoch. Premýšľam však nad tým, aký skľučujúci pocit musí mať človek, ktorý sa vo všetkom, čo život a svet ponúka, musí zorientovať sám. Keď niečo nevyjde, je sám a musí sa s tým vyrovnať sám. Nájsť cestu späť sám. Akú veľkú nádej a radosť nachádza človek, ktorý má vieru.

Z pravej viery a pokoja, ktorý vďaka nej môžeme získať, plynie obrovská dôvera. Jacques Philippe hovorí, že je veľký rozdiel medzi postojom srdca človeka, ktorý z obavy, že zlyhá, a pre nedôveru v Boží zásah vopred plánuje a robí, čo je v jeho schopnostiach, a postojom toho, kto robí, čo treba, no s bezvýhradnou vierou, že Boh zavŕši všetko, čo od človeka žiada a čo presahuje ľudské možnosti. Pripomína, že to, čo Boh od nás žiada, vždy prekračuje prirodzené schopnosti človeka.

Adventný tip: Prekročím svoju hranicu, komfortnú zónu alebo skúsim niečo spontánne. Pre niekoho to môže byť niečo, na čo sa už dlho chystá, ale nenabral odvahu. Iný urobí veľký krok aj spontánnou kávou s priateľom alebo rozhovorom so susedom vo výťahu.

STRACH Z NEDOSTATKU

Pán je môj pastier, nič mi nechýba. (Ž 23)

Strach z nedostatku by sme mohli rozpoznať aj ako vyhováranie sa na nedostatok, ktorý nám zdanlivo bráni v duchovnom rozvoji. Philippe hovorí, že je to pokušenie nazdávať sa, že je nám odopreté niečo podstatné, aby sme mohli rásť vo viere. Chýba mi zdravie, preto sa neviem dostatočne dobre modliť. Nemám dosť síl, vhodných vlastností, darov, nie som spokojný so svojím životom so sebou samým. Cítim sa v nevýhode oproti ostatným, a keby som žil v lepších a priaznivejších podmienkach, konečne by som mohol robiť hodnotné veci.

Toto všetko je klamstvo. Pozrime sa na príklad svätcov. V ich životoch sa často opakujú podobné príbehy o tom, ako začínali svoje dielo s prázdnymi rukami, bez financií. Napriek tomu urobili krok vpred, krok bližšie k človeku a k Bohu a to bol moment, keď sa začali diať zázraky. Nemôžeme zažiť zázrak a zakúsiť Prozreteľnosť, keď jej nedáme priestor. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ Šťastní sú tí, ktorých srdce je očistené vierou a nádejou a sú povzbudení istotou, že napriek nepriaznivým okolnostiam je Boh prítomný.

To je pravý význam slov, že Boh nedopustí, aby nám niečo chýbalo. Neznamená to, že nepríde utrpenie, bolesť, chudoba, materiálny nedostatok. Vždy však máme dostatok Božej lásky a prítomnosti. Vždy máme dostatok všetkého na to, aby sme mohli duchovne rásť.

Adventný tip: Pokúsim sa byť viac vďačný. Nebudem hľadať prekážky, ale príležitosti k modlitbe, k budovaniu vzťahu s Bohom a k prehĺbeniu svojho duchovného života. Napríklad si počas Adventu dám predsavzatie, že pôjdem na svätú omšu aj počas týždňa, nielen v nedeľu. Alebo si dám záväzok modliť sa každý deň desiatok ruženca cestou do práce či počas obednej prestávky.

STRACH Z UTRPENIA BLÍZKYCH

Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. (Iz 49, 15)

Zažívať bolesť niekoho, koho milujeme, je často ťažšie ako naše vlastné trápenie. Zároveň sme vtedy náchylnejší na stratu pokoja. Philippe dosť provokatívne hovorí, že v našom súcite a starostiach o blízkych sa často tají iba veľká láska k nám samým. Nedokážeme zniesť utrpenie druhého, pretože sa bojíme, že spolu s ním budeme trpieť aj my. Je tu opäť strach z nedostatku, zo straty. Je to znak, že nám chýba neochvejná viera v Boha.

Pridáva príklad, pri ktorom si isto viacerí z nás povedia, že podobnú skúsenosť majú. Ľudia, ktorí prežívajú skúšku, často znášajú svoje utrpenie oveľa ľahšie ako ich okolie, ktoré sa pre nich trápi. Môžeme sa pokúsiť vcítiť do situácie, keď sme boli na strane trpiaceho my. Akých ľudí sme okolo seba potrebovali? Tých, ktorí pritakávali, ako sa máme zle, trápili sa, boli nepokojní a ustráchaní? Alebo takých, ktorí nám dokázali odovzdať kúsok zo svojho pokoja? Nebanalizovali problém, no boli pri nás pokojní, vyrovnaní a plní dôvery v Boha. V Prvom liste Solúnčanom sa píše, aby sme sa nezarmucovali ako tí, čo nemajú nádej (1 Sol 4, 13).

Tento postoj sa týka aj našej netrpezlivosti s nedostatkami iných. Chceme pre svojich blízkych správne veci, no chceme ich nesprávnym spôsobom. Modlíme sa za obrátenie, za zmenu postoja alebo správania. To sú všetko dobré veci, no keď sa nenapĺňajú, sme nepokojní a smutní. Je preto potrebné overiť si, či sú dobré nielen veci, po ktorých túžime, ale aj postoj srdca, ktorý voči nim máme. Naša vôľa má ostať pokojná, trpezlivá, odpútaná a odovzdaná Bohu. Môžeme premýšľať aj tak, že ak Pán ešte nezmenil nedokonalosti, ktoré nám na našich blízkych prekážajú, prijíma ich takých, akí sú. My to máme robiť podobne. Samozrejme, modliť sa, ale trpezlivo a pokojne. Prečo by sme mali byť na druhých náročnejší ako Boh?

Adventný tip: Pokúsim sa zveriť do modlitby každého svojho blízkeho, ktorý trpí. Modliť sa môžem taktiež za tých, ktorých chyby mi prekážajú a neviem si s tým sám poradiť bez toho, aby som stratil pokoj a trpezlivosť.

TRPEZLIVOSŤ S NAŠIMI VLASTNÝMI CHYBAMI

Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. (Rim 8, 28)

Pokušenie stratiť pokoj prichádza vtedy, keď zas a znova padneme a sklameme seba samých. Philippe hovorí, že ak po tom, čo sme opäť zhrešili, cítime smútok, málokedy je dôvodom to, že sme urazili Boha. To otvára oči a nastavuje zrkadlo. Smútok, ktorý cítime, je zmes bolesti a pýchy. Rozpadol sa nám ideálny obraz, ktorý sme o sebe mali. Ak u seba spozorujeme tento druh bolesti, vieme, že je znakom toho, že sme sa spoliehali na seba a svoje vlastné sily.

Lorenzo Scupoli v knihe Duchovný zápas hovorí, že každý, kto sa považuje za čnostného a pohŕda pokušeniami, zakúša sklamanie, keď padne, a spozná, že je krehký a hriešny tak ako aj ostatní. To sa nikdy nemôže stať pokornému, ktorý sa opiera iba o Boha.

Naša hriešnosť má pre nás aj niekoľko výhod. Keďže sme všetci poznačení dedičným hriechom, máme veľký sklon k pýche. Ak by sme toľkokrát nepadli a nezhrešili, vystavili by sme sa obrovskému pokušeniu myslieť si, že sme lepší ako ostatní, a to by viedlo k obrovskej pýche. Paradoxne, k hriechu. Zároveň to, že sami vidíme, akí sme hriešni a ako málo stačí, aby sme urobili nesprávny krok, nás vedie k väčšiemu pochopeniu a súcitu s našimi blížnymi. Ak sa vám už niekedy stalo, že ste odsúdili druhého za zlý skutok, ktorí ste potom sami urobili, viete presne, o čom je reč.

Philippe upozorňuje na nesprávny postoj, ktorý mnohí zaujmú, keď zhrešia. Prestanú sa modliť alebo v modlitbe poľavia. Cítia sa nehodní. To, čo by sme mali robiť, je presný opak. Modliť sa ako zvyčajne, tak akoby sa nič nestalo. Bohu a tento spôsob páči a diabol sa ho najviac bojí. Ostáva totiž zmätený, pretože človek ovládol jeho.

Adventný tip: Vždy keď budem mať pocit, že moje konanie nebolo správne, vedome sa pomodlím. Môže to byť iba krátka modlitba, ako napríklad: „Pane, Ježišu Kriste, zmiluje sa nado mnou.“

STRACH Z ROZHODOVANIA

Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život? (Mk 10, 17)

S netrpezlivosťou pri zlyhaniach úzko súvisí aj posledný bod, strach z rozhodovania. Bojíme sa, že urobíme zlé rozhodnutie, ktoré bude viesť k zlyhaniu a sklamaniu. Neustály kolotoč strachu a znechutenia. Riešením nie je rozhodnúť sa bez rozmyslu a veriť, že Boh to nejako zachráni neskôr. To nie je také odovzdanie, o aké nám ide. Do dôležitých životných rozhodnutí musíme vždy vstupovať s modlitbou. Philippe pripomína, že v niektorých rozhodnutiach budeme potrebovať radu od druhých. Či už je to spovedník, duchovný sprievodca alebo niekto, komu dôverujeme.

Otec Mike Schmitz z americkej Minnesoty hovorí v jednom zo svojich podcastov o tom, ako pristupovať k rozhodnutiam. Prečítať si o tom môžete v článku s názvom Nepýtaj sa, či je to Božia vôľa. Nerozhodnosť môže prameniť z toho, že sa úpenlivo snažíme nájsť riešenie, ktoré bude v súlade s Božou vôľou, a kým si nie sme istí, bojíme sa rozhodnúť. Otec Mike hovorí, že Boh nám svoju vôľu jasne určil. Odovzdal nám ju vo svojich prikázaniach. Preto nie je správna otázka, či moje rozhodnutie je Božia vôľa, ale či budem schopný vo svojom rozhodnutí plniť Božiu vôľu, ktorú už poznám. V tom spočíva sloboda človeka. Nezáleží až tak na tom, či sa rozhodnem študovať právo alebo medicínu, učiteľstvo alebo žurnalistiku. Dôležité je, ako budem v povolaní, ktoré si vyberiem, plniť Božiu vôľu. Toto poznanie nás môže veľmi oslobodiť a naplniť pokojom.

Adventný tip: Pokúsim sa zamyslieť nad tým, ako v rolách, ktoré v živote mám, na miestach, kde pracujem, študujem, alebo v rodine, v ktorej žijem, plním Božiu vôľu. Ak s odpoveďou nebudem spokojný, zamyslím sa, ako by sa to dalo zmeniť.

Nenechajme sa počas nadchádzajúceho obdobia obrať o pokoj postojmi, ktoré nie sú naplnené vierou a dôverou. Jacques Philippe hovorí: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3) – blahoslavení, ktorí sa osvietení Duchom Svätým naučili nerobiť drámu zo svojej úbohosti a radostne ju prijať, pretože neskladajú všetku nádej a očakávanie o vlastné sily, ale v Boha. Boh sám bude ich bohatstvom, on bude ich dokonalosťou, svätosťou, čnosťou…“

V rámci prípravy na Adventné obdobie sa pokúsme zamyslieť nad otázkami:

1. Keď sa zamyslím nad nasledujúcimi dňami, ktoré ma čakajú, cítim pokoj alebo som v strese, aby som všetko stihol/stihla a aby to bolo dosť dobré?
2. Ako vyzerá moja modlitba a čo bráni tomu, aby sa vyrovnala dokonalej modlitbe podľa mojich predstáv?
3. Vnášam do svojej rodiny a spoločenstva radosť, pokoj, lásku a nádej?
4. Viem prijať seba a druhých takých, akí sme – ľudia, ktorí môžu padnúť a opäť vstať?
5. Ako budem plniť Božiu vôľu v najbližšom rozhodnutí, ktoré mám pred sebou?

Ak vás zaujali myšlienky autora Philippeho, o hľadaní pokoja píše aj v knihe, ktorú si môžete zakúpiť v našom eshope .

Foto: pexels.com