Adventné blues pracujúcej matky
Ako rýchlo sa stmieva! Ulice sú síce plné predvianočného ruchu, punču a svetielok na pouličných lampách, ale taká obyčajná pracujúca matka – ak práve neopatruje nachladnuté dieťa, ktoré si nechcelo von obliecť čiapku – sa zvyčajne po práci náhli domov.
Samozrejme, cestou sa musí zastaviť v obchode s potravinami, prebrodiť sa nepredanými adventnými kalendármi, postáť si niekoľko minút v rade pri pokladni (a vypočuť si niekoľko šomrajúcich nakupujúcich) a potom, obťažkaná taškami a úvahami nad márnosťou tohto sveta, utekať tmavými ulicami za rodinou.
Doma nemáme krb, máme len radiátory, ale veď teplo domova nie je o veciach, ale o ľuďoch. Teplo domova by malo sálať predovšetkým zo mňa, pracujúcej matky z predošlého odstavca. Občas mám pocit, že zo mňa sála predovšetkým únava a krém proti vráskam, ktorý aj tak nefunguje (asi ho treba jesť alebo čo). Deti sú však vďačné za tanierik krupičnej kaše a manžel sa spokojne usmieva vanilkovému pudingu (láska prechádza cez žalúdok), tak nejaké to teplo snáď len vyludzujem, spolu s útržkami kolied, ktoré si v tom nekonečnom virvare ešte dokážem vybaviť (pokapala na salaši… nie, to asi nie je koleda).
Večery trávime nad domácimi úlohami, plánovaním ďalších dní a aktivít a šálkou teplého kakaa v obľúbenej šálke z predošlých Vianoc (každý nad svojou, samozrejme). Predvianočných aktivít je zvyčajne tak na štyri adventné obdobia – vyberať si treba obozretne, s ohľadom na povinnosti, duchovný úžitok a zvyšky zdravého rozumu. Darmo ja budem behať z krúžku na krúžok, z besiedky na besiedku, z modlitbovej akcie na modlitbovú akciu, ak mi bude už po druhom šprinte mestom nervózne mykať okom. Viem, deti sa tešia, keď uvidia svoju sálajúcu matku medzi ostatnými rodičmi, ale… (nie, samozrejme, že prídem).
Viete, čo by sa mi páčilo? Pokojný advent. Všetci sa usmievajú, sedíme spoločne okolo rodinného stola a rozprávame si pekné príbehy. Alebo si pozeráme fotografie z predošlých rokov a spomíname na to, ako to či to dieťa povedalo dačo smiešne a smejeme sa a pozeráme si do očí. A deviatnik o putovaní Svätej rodiny, ktorý sa v našej farnosti modlí už roky, ten by určite nemal chýbať. Chodiť z rodiny do rodiny, kto klope tam? A zažívať znova tú nádej, že Svätá rodina nájde svoje miesto a svet príjme práve narodeného Ježiška a anjelský spev rozozvučí celé nebo. Sláva Bohu na výsostiach… a v domácnostiach… a všade, v celom meste, na celom Slovensku, v Európe, vo svete. To by sa mi páčilo.
Text je ukážkou z knihy Lectio mamina – Liturgický rok očami nevyspatej mamy, ktorú si môžete kúpiť tu:
https://www.nakupujemplus.sk/nase-knihy/peta-babulikova–lectio-mamina/