Adventná poviedka: Cesta (7. diel)

Netušil, ako dlho na maminom pleci visel. Minútu? Desať? Cítil len jej blízkosť a prijatie, čas či nejaké dôležitosti nehrali žiadnu rolu. Zvláštne, má tridsaťštyri rokov a teraz plače, ešte k tomu na verejnom mieste uprostred cudzích ľudí… Prečo vlastne?

Zdvihol hlavu, smrkol. Keby mu niekto pred dvadsiatimi štyrmi hodinami povedal, že nepoužije vreckovku… stavil by sa o celú svoju výplatu aj s vianočnými prémiami! Teraz mu to bolo jedno, aj to, že ho vidí Stano, hoci sa kedysi zaprisahal, že ho nikdy neuvidí plakať.

„Už je dobre?“ začul mamin tichý, nežný hlas, taký pokojný a chápavý.

Prikývol, oči ho štípali. Podala mu balík vreckoviek. „Dík,“ zamumlal a začal sa utierať. Ktovie, prečo sa cítil tak čisto a odovzdane? Súviselo to s plačom? Či so všetkým, čo dnes uvidel a počul a čo sa ho zvláštnym spôsobom dotýkalo?

Mama ho znovu objala, jej blízkosť mu dávala istotu, že je všetko v poriadku – aj on, napriek svojmu neštandardnému správaniu.

„Tom, odložím si tú nádheru u seba do izby! Ale chcem ťa niekam pozvať… Myslím, že by si tam mal ísť – aj keď je to na konci chodby,“ pozrela na neho s otáznikom v očiach. Zaplo mu: Koniec chodby, to sú umierajúci. V prvom momente mu zablikali kontrolky: Neznesieš to! Zaváhal, no Stano potichu podišiel k nemu a položil mu ruku na plece.

„Bráško, ak sa môžem pridať – pozývam ťa tam. Mňa to tiež dostalo na kolená. Veľmi. Ty si niesol ruže mame, ja… tam!“ Stano ukázal ku koncu chodby. Mama medzitým zavrela dvere svojej lekárskej izby, kam odložila Tomášovu kyticu.

Tomáš cítil, ako sa v ňom prebúdza stará chlapčenská zvedavosť, taká, ktorá nehľadí na diplomatický protokol a pravidlá správania, ale prináša život a rast. „Poďme!“ počul sám seba a chytil mamu pod pazuchu.

„Zvládneš to, Tom?“ Mamina otázka ho prekvapila, no tentoraz v ňom nevyskočila zlosť ako inokedy pri podobných maminých otázkach. Zacítil lásku a starostlivosť. Prečo to doteraz nevidel?

Prikývol. Chodba sa mu zdala príliš dlhá. Keď však Stano otvoril dvere do izby s jedinou posteľou pri okne, Tomášovi stačil pohľad na ležiace telo a tvár: „Lena! Ty?“

Spoznal by ju aj v handrách a scvrknutú: na také pery a oči, na takú dokonalú tvár, ako mala Lena, sa nedá zabudnúť. Šaleli po nej obaja so Stanom, ale Tomáš mal privilégium byť jej spolužiakom. Lenže Lena… vtedajšia Lena si bola vedomá moci svojej krásy. Za nádherou tela a šarmu sa skrývala arogancia, hrubosť, sebavedomie a manipulácia. Točila s chlapcami, a nielen s tými v škole, ale aj s oveľa staršími. Všeličo sa o nej povrávalo, že sa lacno a rada dáva… A potom aj to, že spadla do pijatiky. Nemohol tomu uveriť, ideály o jej kráse v ňom ostali také čisté, ako bol vtedy jeho šestnásťročný pohľad na ňu. Ako sa smiala divokým, posmešným smiechom, keď jej povedal, že sa s ňou ožení!

Oči, ktoré miloval, boli stále hlboké, veľké a krásne, hoci stratené v prepadnutej, žltkavej tvári. Zažiarili, pery sa roztiahli do úsmevu: „Ja!“

Díval sa na ňu a nevedel sa nabažiť. Povedala len krátke slovko, no koľko z neho bolo cítiť! Toto bola iná Lena! Čistá. Nežná. Pokorná. Odovzdaná. Nádherne žiarivá aj bez vrstvy šminiek a lacných handričiek, z ktorých bolo kedysi často vidieť viac, ako by malo. No teraz sa pod perinou nečrtalo z pôvodných sexi kriviek takmer nič.

Tomáš sa pozrel spýtavo na mamu. Skôr ako stihla odpovedať, ozvala sa Lena sama: „Ani týždne, ani dni, Tomáš. Ja počítam už len hodiny, možno už len minúty. Ale aký je to nádherný čas! Ostala som sama ako prst. Nik o mňa dávno ani nezakopol. A predsa som vo svojej najväčšej biede objavila najviac. Vďaka tvojej mame a aj Stanovi! Teraz, takáto, aká som, najviac cítim, aká som krásna a milovaná! Aj keď môj diár je prázdny, kasa tiež, preč sú nádherné šaty a šminky… aj lukratívne ponuky od mužov… Všetko je to odpustené a za mnou, mením smer a cieľ. Tam, kam idem, ma čaká láska, čo stojí za to.“

Stano sa pokojne vsunul do uličky medzi posteľ a okno, na malý plechový biely stolík položil vázu s kyticou. „Pre teba, Leni!“

Lena ticho, no ťažko klesla do vankúšov, oči jej stále žiarili. Tomáš cítil jej pohľad, aj keď náhle vyšiel z izby, srdce mu bilo divo a nespokojne. Potrebuje byť sám! Vyšiel na balkón medziposchodia a díval sa do upršanej, studenej, príkrej tmy. O čom je vlastne jeho život? Lebo Lena… jeho chlapčenský sen, práve nevedomky zbúrala poslednú baštu. Nie, super život sa nedá vyrobiť ani kúpiť, ani vytrénovať vo fitku, ba nemá nič spoločné s prísnou drezúrou svojho ja bez srdca.

Čudné, teraz a takto, rovnako ako to dlho vnímal u mamy, bola Lena nádherná a oveľa príťažlivejšia ako v časoch jeho puberty. Čosi silné prerážalo cez jej utrápené telo, až sa mu zdalo, že je obklopená mäkkým, teplým, láskavým svetlom. Všetky bizarné zážitky dneška sa mu spájali dohromady: Sofia na zastávke, muž v autobuse, telefonát s mamou, výpravca, kvetinárka aj taký iný Stano. A cesta, ktorú mu každý z nich nakreslil kamsi do hĺbky jeho ja, ho navigovala inam a inak, ako šiel doteraz. A – čudné – cítil, že toto je presne to, čo mu chýbalo.

Dvere na balkóne buchli, vedľa seba zbadal biely plášť. Mama sa uprene dívala do tmy, rovnako ako on.

„Už?“

Prikývla.

„O pár mesiacov to čaká mňa, Tom. Chcela by som umrieť taká milovaná ako ona. Tak krásne a odovzdane ako ona. Taká prijatá a čistá… Mať jasno v najdôležitejších veciach. A chcela by som štafetu krásneho života odovzdať ďalej. Je ti jasné, čo v tom živote má byť a čo nie. Teraz si na Lene videl to, čo ostať má.“

Objal ju a bolo mu jedno, že na neho prší zboku naviaty dážď.

O dvadsať minút sedel vedľa Stana v aute a, nevedno prečo, začal si ticho spievať. Cítil, že potrebuje vydať zo seba všetko to, čo dnes zmenilo smer jeho cesty. A byť na nej slobodný, sám sebou, so srdcom, čo nie je z kameňa.

„Ty… spievaš, bráško!“ Stano radostne vykríkol od volantu. Aj to bola jedna z vecí, v ktorej sa Tomáš dávno zaťal.

„Hej, zastav!“ zakričal zrazu Tomáš.

Stano pribrzdil, tesne pred ním sa už mihotali prvé svetlá dediny, ba aj ich krajný dom. Motor stíchol.

Tomáš sa otočil k Stanovi: „Som rád, že ťa mám, bráško!“

V tme o pár minút zacvakol zámok centrálneho zamykania. Uprostred dažďa sa k domu na kraji dediny blížili dve postavy mužov objímajúcich sa okolo ramien.

 

https://www.slovoplus.sk/adventna-poviedka-cesta-6-diel/