Adventná poviedka: Cesta (6. diel)
A hoci bolo šero, hustnúce s drobným, nepríjemne studeným, až pichľavým dažďom, jasne videl, že jeho brat… drží v ruke to isté čo on. Pozrel sa na svoju obrovskú bukrétu, ktorú mal problém aj pri svojej vyšportovanej ruke a kondičke udržať.
Horúčkovito premýšľal, čo má urobiť a povedať. Ani sa nepamätá, keď boli sami dvaja osamote, iskrenie a pnutie medzi nimi vždy hasila mama alebo Stanova žena.
Stano ho predbehol, a to úplne inak, ako Tomáš čakal: „Pánečku,“ hvizdol uznanlivo, „tak toto je zásah! Dúfam, že sú ešte aj žlté… ako to má mama rada!“
Prekvapilo ho, že počuje z úst staršieho brata pochvalu. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal, hoci sa na stretnutie s ním pripravoval po celý čas, kým kvetinárka viazala kyticu. Všetko, s čím počítal, od doťahovania až po iróniu, v ktorej bol jeho brat majstrom, padlo – a tým pádom aj jeho vopred pripravené pragmatické odpovede.
„Však… aj ty máš…“ zahabkal a cítil, ako sa červená. Pripadal si ako v škôlke, na prvom vystúpení, keď mu vypadol text. Teraz tiež. Hneval sa za to sám na seba. Ako dlho sa cvičil v tom, aby mal všetko pod kontrolou? Toto je výsledok?
„Ja mám len pätnásť, klasika, tak ako vždy, keď chodím za mamou na nočnú. A sú červené,“ usmial sa Stano a jemne do brata drgol. „Poď, ideme…“
Tomáš sa poloautomaticky pohol – a ako kráčal vedľa dlhých, ťažkopádne stúpajúcich nôh svojho brata, prepadol ho náhly pocit vďačnosti. Netrafil by sám na mamino oddelenie. Nemocnica mu prišla nelogicky usporiadaná, staré budovy a nové prístavby sa skrývali jedna za druhou a on v nich nikdy nevidel žiadnu súvislosť. Mama ho vždy musela prísť čakať na vrátnicu.
Všimol si, ako sa Stano výborne orientuje v spleti chodníkov aj potme.
„Chodíš sem… často?“ zachripel, hrdlo mal stiahnuté. Jedným z dôvodov, pre ktorý chodil za mamou málo, bol okrem jeho vorkoholizmu a presne nastaveného programu, kde sa nenašlo na skok za ňou miesto, aj jeho odpor k nemocnici.
„Žiješ príliš dokonalú verziu sveta, Tomáš,“ zvykla pripomenúť s povzdychom mama, keď protestoval, že chorí ľudia sú mu odporní vzhľadom aj vôňou. „Všetci sme nejakým spôsobom chorí. Niektorí vonku, na tele, niektorí vo vnútri. A niektorí na tele aj na duši. Čo myslíš, čo je horšia verzia?“
Vždy trucovito mlčal, maminu odpoveď už poznal.
„Telo odíde, ale ak je krásna a čistá duša, môžeš mať vrásky, môžeš mať len jednu nohu, môžeš mať hluché uši, ale stále si krásny človek. Dokonalosť nie je vo vytrénovanom tele, ktorému dávaš presne to, čo potrebuje. Dokonalosť nie je ani v tom, že si dožičíš oddych, šport, dobré jedlo, kultúru… To všetko je dobré – ale ak tvoja duša žízni, ak nemá potravu, máš len pekný obal. Chýba tomu iskra. A tou je duša.“
Tomáš sa nikdy mame nepriznal, že to, čo opisuje, veľmi dobre vidí na nej: jej niekdajšia krása uvädla, a hoci ostala štíhla, vrásky na nej neznášal. Prišli mu príliš nedokonalé na jeho mamu, a aj keď jej nosil i núkal krémy či poukazy na zmladenie pokožky, so smiechom ich odmietala. No napriek tomu nikdy nemohol povedať, že je škaredá alebo odporná. Vyžaroval z nej taký pokoj a radosť, že ani jemný mejkap, ktorý si rada dávala do práce či von, keď občas šla s kolegami do divadla, nedokázal urobiť to, čo dokázal jej jediný úsmev.
Stano spokojne vošiel do dverí a vybral sa po schodoch. Tomáš za ním ledva stíhal.
„Pokojný večer všetkým!“ Stanov hlas po otvorení dverí oddelenia bzučiakom znel radostne a slávnostne, až to Tomáša úplne prekvapilo.
„Ááá, vítame… Si tu zas?“ pozdravila sa Stanovi sestrička, ktorá tisla infúzny stojan.
„Jasné, rád. A dokonca s bráškom. Kde nájdeme mamu?“
Sestra kývla hlavou do zadnej časti chodby. „Tam ako vždy, na mieste, kde je čas odchodu.“
Stano sa otočil k bratovi: „Zvládneš to? Mama je pri umierajúcom. Teraz ju odtiaľ nedostaneš. Ak chceš byť s ňou, musíš ísť tam, kde je ona. Robí to vždy, nikdy nenechá nikoho odísť osamote, ak má službu.“
Tomášovi bolo nevoľno už len z nemocničného pachu, v ktorom sa miešal sterilný vzduch so všetkými ľudskými zápachmi, od neumytého tela až po stolicu. Predstava toho, že má ísť za mamou kamsi k cudziemu človeku, ktorý dodýchava, mu nerobila ani trošku dobre. Ako tu mohla mama robiť? Ako sa to dá? No skôr ako by stihol otvoriť ústa, na konci chodby sa zjavila jej postava.
Kráčala unavene, pohľad mala zvláštne upriamený kamsi mimo zeme, no predsa bol pokojný a odovzdaný. Tento postoj Tomáša vždy na mame prekvapoval. On to nedokázal, nikdy! Vzpieral sa všetkému a všetkým, ktorí prekračovali jeho tieň, jeho predstavy o živote, jeho plánovanie, jeho pracovné vízie, čokoľvek, čo si nalinkoval. Aj to bolo niečo, čo robilo mamu krásnou, až éterickou.
Zbadala ich. Roztiahla ruky a rozbehla sa k nim. Tomáš mal pocit, že mu skameneli nohy, nevládal sa ani pohnúť. V poslednej chvíli si spomenul na kyticu ruží a strhol z nej papier.
„Tomáš, Stano! Aká som rada!“ Prekvapene pozrela na obrovské žlté more, potom na Tomáša.
„Mami… to je pre teba… za každý rok… čo si žila tak, aby som… sa aj ja teraz mohol od teba učiť.“
Tomáš predložil pred mamu kyticu a druhou rukou ju objal. Netušil, prečo mu zrazu začali padať slzy na mamin biely plášť. Čosi sa v ňom dialo, až bol sám zo seba celkom zmätený, zmätený zo svojich reakcií a správania. Kto je vlastne Tomáš? Ten, ktorého chcel on a ktorého imidž tak tvrdo budoval? Alebo ten, v ktorého verila jeho mama? Ten, ktorý dnes robí úplne iné veci, ako obsahoval jeho diár nadnes… a predsa sa cíti slobodný? Ešte stále to nedokázal pomenovať.
Mama ho nechala plakať, iba jej ruka ho pevne držala. Ba aj Stano mlčal, opretý o zárubňu lekárskej izby. Tomášovi sa zdalo, akoby sa zrazu celý svet vzdialil, stratil a nemal podobu. Zmizli aj jeho tvrdé, striktné predstavy a pragmatizmus. Ostal iba on a mama.
Ako má pokračovať VII. diel adventnej poviedky?
- Tomáš pobozká mamu a ujde z nemocnice sám,
- Tomáš prijme mamino a Stanovo pozvanie pozrieť sa do jednej z nemocničných izieb.
Hlasovať môžete tu.
https://www.slovoplus.sk/adventna-poviedka-cesta-5-diel/