Adventná poviedka: Cesta (4. diel)
V prvom momente Tomáša obliala horúčosť. Jeho brat! Teda – on ho nepovažuje za brata… nielen pre to podpichovanie so žeriavom. Nežiadalo sa mu ani trošku zdvihnúť, iba jeho príslovečná poctivosť a zvyk neskrývať sa pred zodpovednosťou ho donútili s povzdychom prijať hovor.
V okamihu, ako cvakol mobil, zabuchli sa dvere na maličkej miestnosti výpravcu. Tomáš prekvapene zodvihol obrvy, no starý pán spoza skla v psom počasí, už nahodený do celtového plášťa, len uznanlivo zdvihol palec hore a usmial sa.
Celkom zabudol, že z telefónu sa už ozýva Stanov hlas: „Tomáš, bráško? Stalo sa niečo?“
Spamätal sa, no stále zízal na pokojnú postavu svojho železničiarskeho hostiteľa uprostred nečasu a trošku habkavo odpovedal: „Nič, som… v poriadku. Niečo mi napadlo, keď som volal s mamou…“
Stanov hlas znel ustarostene, Tomáš si nepamätal, že by niekedy zachytil city v jeho prejave. Nevšímal si, či neboli? Hanbil sa, ale nevedel sám sebe dať jasnú odpoveď.
„Čakám na teba na stanici už dlho, iba Oliver Ďurkoš zahlásil, že si naraz vystúpil…?“
„Hej, vystúpil som v mestečku, chcem ísť za mamou. Necíti sa dobre.“
Tomáš sa čudoval, ako dokáže pokojne pomenovať dôvody svojho rozhodnutia bez toho, aby rýpal do svojho brata. Inokedy by mu sucho povedal, aby sa nestaral, že je jeho vec, kedy a kam ide. Ale teraz… teraz to akosi nešlo.
„Mama sa necíti dobre?“ Hlas jeho brata sa chvel, bol úplne iný, ako zvykol byť. Alebo – ako to, že si to nikdy nevšimol? Tomáš sa čudoval, že sa mu práve táto otázka o jeho nepozornosti či dokonca o ignorancii Stanovho prejavu vracia.
Na oboch stranách telefónu bolo zrazu ticho. Stano sa nakoniec ozval:
„Som síce mokrý ako myš, nevzal som si dáždnik a dlho som ťa tu čakal. Mal som obavy, aby sa ti niečo nestalo… No sadám do auta, do desiatich minút som na parkovisku pred nemocnicou. Teda…“ Stanov hlas sa náhle zasekol, „môžem ísť s tebou?“
Ísť niekam so Stanom. Spolu! Tomáš preglgol hrču v krku a zúfalo hľadal v mysli poslednú spomienku, ešte k tomu príjemnú alebo potrebnú či užitočnú, keď bol niekde vo dvojici s bratom. Čosi sa mu zamarilo zo škôlkarských čias – ako školák Stano po neho chodieval po vyučovaní, no stále ho kontroloval a robil sa dôležitým. Zamračil sa. Ešte teraz počuje okrikovanie: „Toto rob, tam nechoď, švihni si so šnúrkami, kde máš čiapku, zas to nevieš…?“ Príjemné sa v jeho hlave nenašlo, možno len to, ako ich mama občas poslala kúpiť do termosky zmrzlinu, otec ju mal rád.
A potom? Kde bol jeho brat potom?
Tomáš mal chuť poškrabať sa za uchom. No, oženil sa, vzal si svoju jedinú a najväčšiu lásku, rodičia skákali po plafón, on tiež, lebo to znamenalo, že konečne s ním nebude obývať jednu izbu. A mal pocit, že konečne ho prestane Stano otravovať a komandovať.
„Tom… počuješ ma?“ Stanov hlas znel tak pokorne a opatrne, ako keď mu prvý raz šiel predstaviť dievča svojich snov. Hej, vtedy sa Tomáš cítil dôležitý. Najprv ju Stano dal „skontrolovať“ jemu.
Tomáš sa prebral z uvažovania., Stano sa asi tretíkrát pýtal, či môže ísť s ním.
„Vieš, asi aj ja mame veľa dlhujem. A mnoho vecí som si uvedomil. Napríklad včera večer to, aká je veľmi krehká, slabá telom, hoci má pevnú vôľu, asi zo železa. Včera som ju… ja prikrýval, aby zaspala. Tak ako kedysi ona nás. Slzy sa mi tisli do očí, fakt. Moja mama – a ja ju prikrývam!“
Zvláštne – teda jeho brat si uvedomil to isté, hoci o pár hodín skôr! Tomáš mal stále pred očami, ako dnes ráno prekvapene našiel spiacu mamu ležať schúlenú v obývačke na starom gauči. Keby nemala sivé vlasy a vrásky – pribudli jej spolu s vôľou zo železa a neuveriteľným srdcom počas otcovej choroby pred troma rokmi –, vyzerala by ako dievčatko z reklamy. Aj jemu sa mama dnes ráno zdala krehká, jemná, ako víla, ktorá sa rozplynie s prvými slnečnými lúčmi. Nemal to však komu povedať. Alebo nevedel? Či dokonca… nechcel?
Tomáš začal byť zmätený sám zo seba aj z náhleho poznania, že Stano si rovnako uvedomuje mamino odchádzanie. Dokonca vnímal to isté ako on sám.
Cítil, aké má vyschnuté hrdlo napriek vypitému čaju s rumom. „Príď… brácho. Budem ťa čakať.“
Päť slov privrznutým hlasom do telefónu. Tomášovi sa zdalo, akoby zrazu z neho napriek obavám o mamu spadla všetka tá hrozná trojmesačná ťarcha, keď nevedel nájsť pokoj. To hrozné prázdno napriek presne organizovanému času a striktne dodržanému plánovaniu práce, oddychu, športu, spánku, kultúry a času pre seba! Dnes od odchodu z práce je celý mimo scenára, ktorý si precízne, na minútu nalinkoval v nedeľu večer. Podvedome otvoril diár, ktorý nosil vždy v náprsnom vrecku. Z riadkov sa nedalo riadne vyčítať nič. Znovu tam boli mamine vetvičky a rovno cez záznamy dnešného dňa sa vinul nápis maminým drobným, technickým písmom:
„Všetko sa zmení v okamihu, keď miesto povinnosti príde láska.“
Akoby zamrzol. Teda… tam je kľúč?
Z telefónu bolo stále počuť Stana: „Bráško, hej… Tom! Ozvi sa mi, až budeš na parkovisku!“ Telefón cvakol, hovor sa skončil, skôr ako Tomáš zareagoval.
Obliekol sa; vetrovka mu, našťastie, rýchlo preschla. Vedel, že zo stanice je k nemocnici blízko, no keď vyšiel von, modrá uniforma s bradou mu hodila do rúk starý dáždnik. „Zíde sa, chlapče, a inak – good job, ten telefonát!“
Zaprotestoval: „Ako to vrátim?“
Oči spomedzi vrások sa stiahli do úsmevu: „Vrátiš tam, kde chýba. Mne nie. Treba dať tým, ktorí majú teraz menej ako treba.“
Tomáš potriasol mokrú, premrznutú ruku a vykročil k nemocnici. Na rohu, len kúsok od parkoviska, sa zrazu zháčil. Pred ním bolo mamino obľúbené kvetinárstvo. Prvé, čo mu napadlo, bolo: Ruže!
Ako má pokračovať V. diel adventnej poviedky?
- Tomáš kúpi mame obrovskú kyticu ruží pre radosť,
- Tomáš ostane pragmatický – kvety do nemocnice nepatria.
Hlasovať môžete tu.
https://www.slovoplus.sk/adventna-poviedka-cesta-3-diel/