Adriana Kružliaková: Vlajky nám pomáhajú vyjadriť to, čo Bohu chceme povedať

Je možné modliť sa svojím telom? Nestačí, ak sa budeme modliť v duchu? Prečo sa na chválach používajú vlajky a aký je ich význam? O pohybe pri modlitbe, pohybovej službe počas zvelebenia a mnohom inom sme sa rozprávali s Adrianou Kružliakovou.

Pohyb a vlajky pri modlitbe nie sú úplne bežné. Napriek tomu sa týmto spôsobom modlíš už viac ako dvadsať rokov. Ako si sa dostala k tejto forme modlitby?

Bola to dlhá cesta. Spätne si uvedomujem, ako ma Boh roky formoval a pripravoval pre tento spôsob modlitby. Keď som bola malá, mala som nadváhu. Moji rodičia videli, že si rada doma poskakujem, a tak sa rozhodli, že ma dajú na gymnastiku. Z gymnastiky sa nakoniec vykľul klasický balet. A tak som bola na balete jediné tučné dievča. Síce som neschudla, ale balet som si zamilovala.

Neskôr som bola v spoločenstve v Prešove, bola som súčasťou takej tamburínkovej skupiny. Počas chvál sme robili rôzne zostavy s tamburínkami. Keď sa táto skupina zrušila, veľmi mi to chýbalo, a keď som sa dostala do Bratislavy na vysokú školu a stala som sa súčasťou práve vznikajúceho spoločenstva Calvary, tak som sa rozhodla, že budem hľadať niečo viac o tých tamburínkach. A tak som hľadala na internete.

 

V tej dobe asi internet nebol taký plný informácií ako je teraz…

To veru nie. Ale našla som jednu konferenciu v Brne. Prihlásila som sa na ňu a tam som prvýkrát videla vlajky počas chvál. Veľmi sa mi to páčilo. Išla som na workshop a bola som nadšená. Na Slovensku som sa dovtedy so žiadnymi vlajkami nestretla. Všetkým som o tom rozprávala a keď kamarátky videli, ako veľmi sa ma to dotklo, tak mi zháňali látky na vlajky. Prvé vlajky sa nám podarilo ušiť pred bratislavskými misiami v roku 1999. Vtedy som mala pocit, že vlajky a pohyb s nimi oslovil veľa ľudí.

 

 

DÔLEŽITÉ JE BYŤ PRED BOHOM ÚPRIMNÝ

Od toho času uplynulo už naozaj veľa rokov. Vlajky a pohyb dnes môžeme vidieť v rôznych spoločenstvách. Nie všetci ľudia však vlajkám rozumejú. Môžeš nám trochu viac vysvetliť, prečo sa vlajky používajú pri modlitbe?

Vlajky niektorí ľudia vnímajú ako moderný výmysel, ale pravda je taká, že vlajky nájdeme už v Biblii. Spomínajú sa na miestach, kde sa hovorí o Izraelitskom tábore, o vojne, ale aj na miestach, kde sa hovorí o láske. O tom, ako nás Boh miluje, je veľmi pekný citát v Piesni piesní: „Vovádza ma do vínnej pivnice a jeho zástava nado mnou je láska.“ (Pies 2, 4) Vlajky nájdeme aj v tradícii Cirkvi, používali sa už dávno pri rôznych procesiách.

 

Môžeme vlajky vnímať ako symbol?

Áno, vlajka je symbol, ktorým niečo môžeme povedať. Izraeliti mali počas putovania po púšti svoj vlastný systém vlajok, aby sa vedeli orientovať v dave a vo svojich táboroch. Každý kmeň, každá rodina mala svoju vlajku.

V dnešnej dobe má každá krajina svoju vlajku. Keď sa niekde zapichla vlajka, bolo to znakom toho, že to územie patrí tej krajine. Aj my chceme, aby sa aj prostredníctvom našej modlitby šírilo Božie kráľovstvo, aby platili Božie zákony.

Niekedy nám vlajky pomáhajú aj vizuálne vyjadriť to, za čo sa slovami modlíme. Dokážeme nimi znázorniť rieku, keď sa modlíme za to, aby nás Boh občerstvil; oheň, keď prosíme, aby nám zoslal svojho Ducha. Vlajky nám pomáhajú vyjadriť to, čo Bohu chceme povedať.

 

Hovoríš o vlajkách, s ktorými sa spája aj pohyb. Prečo je pre teba dôležité zapájať do modlitby aj svoje telo? Nestačí ti modliť sa v duchu?

Mne to naozaj nestačí. Som človek, ktorý má problém sústrediť sa, keď sa modlí iba v duchu. Veľmi mi pomáha, keď hovorím nahlas alebo keď do modlitby zapojím aj svoje telo.

 

POHYB NÁŠHO TELA POMÁHA NAŠEJ DUŠI POZDVIHNÚŤ SA BLIŽŠIE K BOHU

Myslíš, že Boh chce, aby sme sa modlili aj takto? Aby sme zapájali svoje telo do modlitby?

Boh prikázal Izraelitom, aby ho milovali z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! (porov. Mk 12, 30) Keď niečo robíte z celej sily, musí vás to unaviť. Pre mňa z celej sily znamená buď kričať k Bohu, alebo nejakým iným spôsobom použiť svoje telo.

Pri modlitbe telom, ale aj slovami, je dôležité byť pred Bohom úprimný. Nie každá modlitba, ktorú už niekto napísal, dokáže vyjadriť to, čo práve prežívam. Mám obdobia, keď niektoré modlitby alebo piesne akoby presne vyjadrovali to, čo prežívam. Vtedy sa nimi modlím. Ale sú aj chvíle, keď musím nájsť vlastné slová, a dokonca aj také, keď ani slová nestačia. A vtedy, keď nedokážem Bohu slovami povedať, čo prežívam, dokážem to vyjadriť iba svojím telom. Často sú to jednoduché gestá, kľaknutie, zdvihnutie rúk…

 

Takže si myslíš, že každý z nás je pozvaný, aby sa modlil aj svojím telom?

Áno, toto pozvanie nie je iba pre mladé krásne dievčatá. Je pre mužov, pre starých ľudí, pre deti. Dokonca aj pre tých, ktorí zažívajú nejaké fyzické obmedzenie alebo bolesť. Náš pohyb pri modlitbe nemusí byť komplikovaný, nemusí to byť tanec ani mlynské kolá. Niekedy to môže byť len jednoduchý pohyb prstov, alebo očami. Takéto pohyby dokáže urobiť každý a vedia byť veľmi silné. Keď vidím nejakého váženého muža, ako si s úctou kľakne a pokorí sa pred svojím Bohom, je to veľmi oslovujúce. Keď sa muži modlia v slobode a z celej sily, má to úžasnú moc.

Niekedy sa mi stáva, že túžim urobiť nejaký náročnejší prvok, ktorý urobiť nedokážem, a tak iba zavriem oči a predstavujem si ten pohyb a hovorím Bohu, že tým pohybom by som mu chcela niečo povedať. Verím, že pohyb nášho tela pomáha našej duši pozdvihnúť sa bližšie k Bohu.

 

Teraz je to už pre teba asi prirodzené modliť sa aj svojím telom… Bolo to tak vždy?

Boh chce, aby sme boli slobodní. A modliť sa svojím telom vyžaduje aj istú dávku slobody. Pamätám si jeden moment v mojom živote, keď som sa rozhodla na jednej modlitbe, že budem slobodná vo svojich prejavoch. Rozhodla som sa, že keď budem mať pocit, že si mám kľaknúť, tak si kľaknem, keď budem mať pocit, že mám tlieskať, tak budem, že zdvihnem ruky. Samozrejme, nie rušivo pre ostatných, vždy tak, aby som rešpektovala čas, priestor a situáciu, v ktorej sa nachádzam. Keď som urobila toto rozhodnutie, cítila som veľkú slobodu.

 

Veľa sa hovorí o tom, akú veľkú úlohu v komunikácii tvorí neverbálna komunikácia. Boh nás stvoril tak, aby sme komunikovali medzi sebou nielen slovami, ktoré povieme, ale aj tónom hlasu, mimikou, gestami, postojom tela… Sú naše neverbálne prejavy dôležité aj pri našej komunikácii s Bohom?

Myslím, že neverbálna komunikácia má svoj význam aj pri modlitbe. Boh nás najlepšie pozná a dokáže prečítať všetku našu neverbálnu komunikáciu a za ňou schované naše pocity, sny, nálady. Aj preto verím, že všetci sme pozvaní k tomu, aby sme do modlitby zapájali aj svoje telá. Svätý Augustín hovorí, že oslávená Cirkev v nebi tancuje. Tanec je pre nás často niečím, čo sa treba naučiť, preto nezvykneme hovoriť o modlitbe tancom, ale o modlitbe pohybom. Lebo hýbať sa vie každý. Pohyb je našou prirodzenou súčasťou.

Možno si to mnohí ani neuvedomujú, ale každý, kto bol na svätej omši, bol pozvaný modliť sa aj svojím telom. Keďže však ide o presne určené pohyby, často si ich ani neuvedomujeme a robíme ich automaticky. Aj pokľaknutie alebo postavenie sa môže byť modlitbou.

 

 

CHCEME VTIAHNUŤ ĽUDÍ HLBŠIE DO MODLITBY

Všetci sme pozvaní používať svoje telo pri modlitbe. Existuje však aj služba modlitby pohybom a s vlajkami počas chvál. Čo je cieľom tejto služby?

Chvály sú modlitba, ktorá je viac spontánna. Je tu väčší priestor aj na to, aby sme sa modlili svojím telom. Rovnako, ako je na chválach tím hudobníkov, tak my máme tím pohybovej služby. Našou úlohou je oslavovať Boha a pomáhať ľuďom vstúpiť hlbšie do jeho prítomnosti. Snažíme sa odpovedať na pozvanie, aby sme svoje telá prinášali ako živú, Bohu milú obetu. (porov. Rim 12, 1) Spoločne sa snažíme vizuálne priblížiť slová piesne, citát z Biblie, nejaký obraz alebo poznanie. Niekedy za nami prichádzajú ľudia zo spoločenstva a povedia nám, čo vnímajú počas modlitby, a my sa to snažíme znázorniť. Niekedy je to napríklad múr, ktorý sa rozpadne, semienko, ktoré musí odumrieť alebo oheň, ktorý očisťuje.

 

Zatiaľ čo na to, aby sa človek modlil svojím telom, nepotrebuje žiadne predpoklady, pri tejto pohybovej službe už asi treba niečo spĺňať…

Ak chce niekto týmto spôsobom slúžiť počas zvelebenia alebo na misiách, je dôležité byť súčasťou tímu, ktorý má svojho lídra, formáciu a je súčasťou spoločenstva. Musí žiť živú vieru a byť poslušný autoritám, či už lídrom spoločenstva alebo cirkevným autoritám. Tak, ako je počas zvelebenia hudobná služba a je v nej nejaký líder, sú tam rozdelené úlohy, rovnako to musí byť aj v tejto pohybovej službe. Na túto službu netreba nejaké špeciálne tanečné vzdelanie. Dôležité je mať v srdci túžbu.

 

Spomínaš spoločenstvo. Prečo je dôležité mať spoločenstvo?

Myslím si, že spoločenstvo je veľmi dôležité pre duchovný rast. Ešte veľmi dávno som hovorila Bohušovi Živčákovi z Rieky Života, že by som chcela, aby bola taká skupinka ľudí, ktorí sa budú modliť pohybom. A on vtedy povedal, že takáto služba sa bez spoločenstva robiť nedá, a mal pravdu.

 

Takže teraz máš spoločenstvo? Ako tam funguje pohybová služba?

Som už dlhé roky v misijnom spoločenstve Calvary, v ktorom robíme evanjelizačné programy a máme aj službu chvál. Náš pohybový tím je takým mojím splneným snom.

Sme skupinka ľudí, ktorí sa spolu stretávajú a modlia sa pohybom a s vlajkami, a potom spolu slúžime na chválach a misiách. Veľmi radi sa pohybom modlíme aj modlitbu príhovoru za seba navzájom Je to niečo, čo sme sa naučili od ľudí z Movement in Worship. (http://miw.org.uk/)

 

Čo je to Movement in Worship?

Movement in Worship alebo po slovensky Pohyb vo zvelebení je komunita ľudí, ktorí chcú Boha oslavovať aj kreatívnym spôsobom a pohyb používajú na službu počas zvelebenia, ale aj na misiách. My sme mali to šťastie, že sme sa veľmi skoro dostali do kontaktu s nimi a veľmi veľa sme sa od nich naučili, a stále sa aj učíme. Ich zakladateľ, Andy Au, nám bol aj so svojím tímom robiť workshopy tu na Slovensku. A keďže sme si veľmi blízki, stali sme sa aj my – náš tím pohybovej služby – súčasťou Movement in Worship.

 

Robíte aj vy workshopy o pohybe a vlajkách pri modlitbe?

Áno, keď nás niekto zavolá, tak robíme workshopy väčšinou pre iné tímy, ktoré slúžia pohybom alebo aj pre ľudí, ktorí by s touto službou chceli začať.

 

Čo je pre teba na tejto službe najťažšie?

Najťažšie je pre mňa prijať to, ako vyzerám, ale aj to, aká som – svoju povahu. Je to pre mňa stále výzva, ale uvedomujem si, že aj vďaka modlitbe pohybom Boh uzdravuje môj pohľad na seba a na moje telo. Mať rád svoje telo je ľahšie, ak vyzerá tak, ako by sme chceli. Ale ak má nejaké nedostatky, je oveľa ťažšie postaviť sa pred ľudí a oslavovať Boha svojím, v mojich očiach nedokonalým telom.

 

Je niečo, čo ti v tom pomáha?

Uvedomenie si, že každý z nás je jedinečný. Každý z nás chváli Boha iným spôsobom. A naša chvála spolu tvorí jeden celok. Ak ja nebudem Boha chváliť, ostane v tom celku prázdne miesto. Miesto, ktoré nebude môcť nikto nikdy zaplniť. Tá chvála, ktorú viem Bohu dať ja, je iná ako chvála ostatných. Ak Boha nebudem chváliť ja, tak ho takým spôsobom nebude chváliť nikto.

 

Tento problém so sebaprijatím je asi častým problémom v tejto službe…

Myslím si, že pohyb je spojený so slobodou. Preto je tam vždy veľmi silný boj o slobodu. Pozeráme sa na to, kto nás vidí, ako to vyzerá, čo si o nás pomyslia. Je ťažké tancovať pred Bohom tak, ako tancoval Dávid. Ale zažili sme v tejto službe momenty, keď Boh odpovedal na našu modlitbu a dal nám na chvíľku zacítiť kúsok zo svojej lásky veľmi špeciálnym spôsobom. Myslím si, že je to taká odmena za našu službu.

Snímky: Marián Ksiažek