Adorácia očami Cirkvi: Čo znamená klaňať sa Bohu?

Adorácia je bežný pojem, ktorý v našich katolíckych kruhoch používame. Vieme ho však rozmeniť na drobné? Čo nás o adorácii učí Cirkev?

Na mnohých miestach máme celodenné adorácie, ľudia sa striedajú, aby „strážili“ Ježiša v Eucharistii. Poznáme aj nočné adorácie – v niektorých farnostiach bývajú napríklad v noci z Veľkého piatku na Bielu sobotu, mnohé kontemplatívne rehole majú aj počas roka adorácie v noci. Čo však adorácia znamená?

V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše: „Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú Lásku.“ (čl. 2096) Adorácia teda neznamená len prísť pred eucharistického Krista, ale prísť tam s úkonom klaňania.

Čo to však znamená klaňať sa Bohu? Katechizmus učí, že to znamená „s úctou a s absolútnou podriadenosťou uznávať ničotu stvorenia, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená: ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a seba pokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci a že jeho meno je sväté. Adorácia jediného Boha oslobodzuje človeka od uzavretia sa do seba, od otroctva hriechu a modloslužby sveta“ (čl. 2097).

ČO UČIL O EUCHARISTII JÁN PAVOL II.?

Svätý Ján Pavol II. mal veľkú úctu k Eucharistii a adorácii. Jeho známa myšlienka znie: „V tejto malej hostii sa ukrýva riešenie na všetky problémy sveta.“ V liste o eucharistickom tajomstve a kulte, ktorý venoval všetkým biskupom Cirkvi, napísal: „Cirkev a svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto Sviatosti lásky. Neľutujme svoj čas a poďme sa s ním stretnúť v adorácii, v rozjímaní plnom viery a buďme ochotní zadosťučiniť za veľké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia nikdy neprestáva.“

Vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia (O Eucharistii a jej vzťahu k Cirkvi) vysvetľuje, že koncilová liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile priniesla okrem možnosti aktívnejšej účasti na Eucharistii aj možnosti adorácie pre toľkých veriacich a na toľkých miestach.

Zdôrazňuje aj dôležitosť úcty, ktorú vzdávame Eucharistii mimo svätej omše: „Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník (porov. Jn 13, 25) a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Ak má dnešné kresťanstvo charakterizovať predovšetkým umenie modlitby, ako potom necítiť novú potrebu dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti? Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!“ vyznáva a nazýva adoráciu – rovnako ako slávenie Eucharistie – prameňom milosti.

„Tak ako žena, ktorá pomazala Ježiša v Betánii, Cirkev sa nebála rozhadzovať, investovať to najlepšie zo svojich zásob, aby vyjadrila svoj adorujúci úžas nad nesmiernym darom Eucharistie,“ pokračuje. Zdôrazňuje, že toto eucharistické tajomstvo nemôže pripúšťať redukcie a manipulácie, ale musíme ho žiť v integrite: „Aj ako liturgickú udalosť, aj v intímnom rozhovore s Ježišom hneď po prijatí Eucharistie, aj vo chvíľach modlitieb eucharistickej adorácie mimo omše.“ Pretože vo chvíľach adorácie môžeme skutočne kontemplovať tajomstvo Krista, ktorý sa dal z lásky k nám.