A nikdy ťa neopustím… Ako na to?
Kde sa začína nevera? Je ľudská bytosť, taká slabá, schopná byť verná svojmu partnerovi po celý život? Ako to zvládnuť? Týmito otázkami sa zaoberali Emmanuel Gobilliard, pomocný biskup v Lyone, a sexuologička Thérèse Hargotová.
Autor: Mathilde de Robienová
Pomocný lyonský biskup Emmanuel Gobilliard a Thérèse Hargotová, filozofka a sexuologička, napísali knihu Aime et ce que tu veux, fais-le! (Miluj a rob to, čo chceš!; pozn. prekl.), ktorá sa zaoberá Cirkvou a sexualitou. Úprimne v nej riešia priame otázky týkajúce sa záväzku, manželstva, celibátu, oprávnenosti kňazov hovoriť o sexualite, rozvodov, homosexuality, pornografie, potratov, vernosti. Píšu o tom, čo je skutočná manželská vernosť, a dávajú nám niekoľko odporúčaní, ako si ju zachovať po celý život.
Nevera môže prísť rýchlo
„Čo znamená byť verný a ako sa začína nevera?“ pýta sa Thérèse Hargotová. Nazývame neveru cudzoložstvom? Sexuálnym vzťahom s osobou, s ktorou sme neuzavreli manželstvo? A predsa, je svojej žene verný ten, kto pozerá pornografické filmy? Je žena, ktorá uprednostňuje pred manželom prácu, spoločenský život či modlitbu, verná? Každý má podľa svedomia istú predstavu, čo je to vernosť. No nie je to také jednoduché. Sexuologička tvrdí: „Klamstvo, zatajenie vecí, zrada. V prvom rade už toto je nevera.“
Inak povedané, buďme realisti a pozrime sa na to priamo. Sme ľudské bytosti. „Utvorené z tela, pudov, túžob, fantázií. Poháňa nás nepotlačiteľná túžba byť milovaný, uznaný, obdivovaný, vážený,“ pokračuje Thérèse. Sme bytosti mnohých vzťahov, ktoré žijú v spoločenstvách. Je teda vernosť neuskutočniteľným ideálom?
Vernosť – nedosiahnuteľný ideál?
„Nie,“ odpovedá sexuologička, „pod podmienkou, že sa tomu druhému otvoríme, rozprávame o svojich slabostiach, pochybnostiach aj o tom, čo chceme. Žiť dvojaký život, zo strachu, že nás nikto nebude mať rád alebo že tomu druhému ublížime, je zbabelosť. Nedúfať v nápravu partnerského vzťahu znamená vzdať sa lásky.
Odvážne povedať: ,Netúžim po tebe. Necítim tvoju podporu. Mám dojem, že som až na konci tvojich priorít, niekde za prácou a deťmi. Chýba mi na tebe humor, ubezpečenie, pôvab,‘ namiesto toho, aby sme to hľadali inde, je prvý krok k tomu, aby sme nadobudli súlad a uzmierili sa.“
Monsignor Emmanuel Gobilliard je taktiež presvedčený, že človek dokáže čeliť túžbam. Odmietnuť túžbu po človeku, ktorý nie je naším manželským partnerom, sa môže javiť ako náhly emocionálny šok, no nie nezvratný. „Nechcem umenšiť intenzitu takého citu, avšak som presvedčený, že máme slobodnú vôľu a disponujeme všetkými potrebnými prostriedkami na to, aby sme zvládli túto novú situáciu,“ hovorí biskup.
Dodáva, že takýmto stavom možno predchádzať. Často totiž zažívame štádiá, keď sme viac či menej voľní. Keď máme pochybnosti alebo prechádzame krízou. Biskup teda súhlasí so sexuologičkou a vyhlasuje: „Treba sa o tom rozprávať, oživovať záväzok, ktorý sme učinili už dávno a ktorý sa nám časom stal fádnym.“
Ako ostať verný?
Aby človek ostal verný, treba sa odvážiť zveriť sa partnerovi so svojím vnútrom, nikdy sa nevzdať myšlienky, že láska medzi dvomi ľuďmi je možná, veriť vo vzájomné zlepšenie vzťahu a najmä mať v nádrži palivo. Pristupovať k partnerovi i k sebe úprimne. Sexuologička však upresňuje: „Pravda neznamená transparentnosť. Žiť v pravde znamená byť schopný rozoznať realitu svojho srdca, pomenovať ju a čeliť jej.“
Pokračuje: „Byť verný si vyžaduje poznať seba samého, prijať svoje hranice a dokázať sa otvoriť druhému, neostať sám na svoje pocity, predstavy a túžby.“ Vernosť ako jedna z cností dvíha dušu i pár. Ak sa z nej stane princíp, určite vás uspokojí, no ak ju nepovýšite, nezaručí vám skutočnú lásku.