A nikdy ťa neopustím (6): Dávaj, ber!

Jednou z najchytľavejších melódií mojej mladosti bola titulná pieseň filmu „Kamarád do deště“ od Sagvana Tofiho s názvom „Dávej, ber“. Spomenul som si na ňu, keď som pripravoval tento článok. Slovesá „dávať“ a „brať“ totiž krátko a výstižne vyjadrujú podstatu manželského sľubu.

Množstvo ľudí sa k svojmu manželskému sľubu už nikdy nevráti. Prečítajú ho z knižky v deň sobáša a niektorí ho snáď ešte zopakujú po kňazovi pri obnove manželských sľubov raz či dvakrát za život. My s Martuškou sme sa náš manželský sľub naučili naspamäť a dodnes si ho pamätáme a opakujeme. Pamätáte si aj vy, čo ste si to vlastne sľubovali?

Pozývam vás prejsť si spoločne rad za radom slová manželského sľubu a ich význam. Pretože manželský sľub veľmi dobre vystihuje podstatu manželstva. A aj preto, že týmto sľubom vlastne vzniklo vaše manželstvo, ktoré má trvať po všetky dni vášho života, ba až na večnosť.

Podstata manželstva totiž mnohým ľuďom v dnešnej dobe uniká. Pod výrazom „manželstvo“ si predstavujú veľmi rôznorodé veci. Manželstvo však nie je hocičo, čo si ľudia predstavujú alebo prajú. Manželstvo má presne určený zmysel a význam. Tak ako sa nemôže hocijaká sladená voda s kolovou príchuťou volať Coca-cola, tak ani svoje priania a predstavy nemôžeme nazývaťmanželstvom . Ak tak ľudia robia, zvyčajne im táto imitácia manželstva dlho nevydrží.

Beriem si ťa

Manželský sľub začína slovami: „Beriem si ťa za manžela/za manželku“. Beriem si ťa. Brať si niekoho, niečo. Biblickou dvojičkou slova „brať si“ je slovo „dostať“. Známy citát „Proste a dostanete“ (Mt 7,7) znie v niektorých prekladoch: „Proste a berte!“ Ak beriem niečo, čo mi nepatrí, čo mi nikto nedáva, tak kradnem. V prípade uzatvárania manželstva si beriem niekoho, kto sa mi dáva. Teba.

Predpokladom brania si na jednej strane je dávanie na strane druhej. Manželstvo je vzájomné sebadarovanie – dávam sa ti celý na celý život. Manželmi sa stávajú dvaja ľudia, ktorí sa rozhodnú tomu druhému dať celí a toho druhého celého prijať.

Branie je vlastne prijímanie daru. „Beriem si ťa“ znamená „prijímam ťa“. Na človeka v manželstve niekedy doľahne istá ťažoba a môžu prísť chmúrne myšlienky. Spomínam si, ako som sa v jednej takej chvíli modlil a prosil si od Pána slovo povzbudenia pre naše manželstvo a pre môj vzťah k mojej manželke. Otvoril som si Písmo a čítal: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ,Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.‘“ (Mt 1,19-20). Najviac ma oslovili a povzbudili slová: „Neboj sa prijať svoju manželku!“

Áno, priznávam, niekedy mám problém prijať svoju manželku takú, aká je. Frflem, sťažujem sa, prečo je taká a nie je hentaká. Ale to nie je v prvom rade problém mojej manželky. To je môj problém.

Niekto bude možno namietať: „A čo bratské napomínanie? Nemám azda právo či dokonca povinnosť napomenúť svoju manželku, keď vidím, že sa správa zle?“ Áno, určite. Vzájomné napomínanie medzi manželmi je prejavom lásky. Ale musí vychádzať z prijatia a nie z neprijatia. „Prijímam ťa takú, aká si. A pretože ťa milujem, chcem ti povedať, že toto a toto nie je pre teba/pre nás dobré …“ a nie „Toto robíš zle. A pokiaľ to nezmeníš, tak ťa nebudem prijímať a milovať.“

Prijímať druhého znamená byť v prvom rade vďačným za dar, ktorým je pre mňa. Dar, ktorý mi dáva on, ale najmä dar, ktorý mi dáva Boh. Môj manželský partner je pre mňa Božím darom. A to nie je pekná myšlienka, ale úžasná skutočnosť, realita. Tvoj manžel je dar od Boha pre teba. Tvoja manželka je dar od Boha pre teba. Dar Božej lásky. Boh ti ho/ju dal, pretože ťa miluje.

Tí, ktorí uzatvárali manželstvo v Pánovi, teda so živou vierou a s poznaním Božej lásky, si to uvedomujú. Aj keď ich viera býva v konkrétnych situáciách často vystavená skúške. Významnú úlohu tu zohráva aj predmanželská čistota. Ľudia, ktorí si po kúskoch nekradli z toho, čo im ešte nepatrí, oveľa ľahšie príjmu toho druhého ako dar Božej lásky pre seba. Tí, ktorí neveria Bohu a konajú svojvoľne podľa žiadostí tela, oveľa ťažšie chápu, že ten druhý nie je trofej, ktorú si vyhliadli a ulovili pre seba, ale Boží dar. Trofej ma po čase môže omrzieť. A keďže je to moja trofej, taká, ktorú som si získal sám pre seba, tak cítim oprávnenie zanechať ju a hľadať si novú. Ak však považujem svojho partnera za Boží dar a nie akt svojvôle, cítim bázeň odmietnuť a opustiť niekoho, koho mi daroval Boh. A táto bázeň ma chráni pred klamstvom diabla.

Vďačnosť je vyznaním viery, že toho druhého pokladám naozaj za Boží dar pre seba. Veľkým učiteľom vďačnosti je svätý Pavol. Vo svojich listoch veľa napomínal, bol veľmi kritický a miestami až drsný: „Čo chcete? Mám k vám prísť s palicou, alebo s láskou a v duchu miernosti?“ (1Kor 4,21) alebo „Nech sa dajú hoci aj kastrovať tí, čo vás mätú!“ (Gal 5,12). Napriek tomu bol v prvom rade vďačný. Každý svoj list začínal vzdávaním vďaky za adresátov: „Predovšetkým vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista za vás všetkých“ (Rim 1,8) alebo „Neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam vo svojich modlitbách“ (Ef 1,16).

 

…

Článok vychádza z knihy A nikdy ťa neopustím, ktorú si môžete zakúpiť v našom e-shope.