9 vecí, čo by som bol rád vedel pred manželstvom

Siedmeho novembra sme s manželkou oslávili sedemnáste výročie našej svadby. Sedemnásť požehnaných rokov, ktoré by som nevymenil za žiadne iné obdobie môjho života.

Autor: Andrés D Angelo

Dnes môžem povedať, že to boli roky manželského pokoja a harmónie, a to nehovorím o takom „tichom“ pokoji. Mám na mysli pokoj, aký možno zažiť s rodinou. Pokoj, ktorý sme dosiahli spoločnou prácou. Nebolo to jednoduché, lebo manželská harmónia je súčasťou procesu svätosti skrze manželstvo a je jedným z ovocia sviatosti.

Je to „zvláštna“ sviatosť. Prvky, ktoré ustanovujú ostatné sviatosti, sú jasné a odlišné. Pri tejto sviatosti sú snúbenci fyzickým symbolom, vysluhovateľom a prijímateľom naraz a dobrovoľný súhlas je formou, skrze ktorú sa to deje. A ako sa píše v Katechizme Katolíckej cirkvi, manželstvo patrí medzi tie veci, ktoré musíte žiť, aby ste ich dokázali pochopiť.

Bol by som radšej, keby mi toto niekto hlbšie vysvetlil, keď som sa oženil. To je dôvod, prečo som sa rozhodol spísať deväť prvkov manželského života, ktoré by bolo lepšie, keby som pochopil predtým, než som sa rozhodol vstúpiť do manželstva.

 

 

1. Plán B neexistuje. Manželstvo je na zvyšok tvojho života

Zdá sa, že tento bod je jasný už počas predmanželskej prípravy. Vo svojom živote som videl dobré príklady: moji rodičia sa navzájom milovali a rešpektovali v zdraví i v chorobe, v bohatstve i v chudobe, v dobrých i zlých časoch. Bol som najmladšie z dvanástich detí a považoval som sa za imúnneho voči „duchu tejto doby“: Mne sa to nikdy nestane, uisťoval som sa, pretože som miloval ženu, ktorá vstúpila do môjho života tak ako nikto.

Je však podstatné poznať pravdu, porozumieť jej a milovať ju. Pretože ja som síce pravdu poznal, ale chýbalo mi jej pochopenie a schopnosť milovať ju. A tak som sa našiel uprostred manželskej krízy a pýtal som sa sám seba: „Bola chyba oženiť sa?“ A to nevyhnutne vedie k otázke: „Nie je niekde tam vonku žena, čo by sa ku mne viac hodila?“

Od toho je už iba krôčik k tomu, aby som pohŕdal tou nádhernou osobou, ktorú Boh vložil do môjho života, aby ma viedla k svätosti. Manželstvo je záväzok na zvyšok tvojho života a práve to z neho robí nádherné dobrodružstvo – je na celý život. Ak toto pochopíš, tak sa manželská kríza stáva každodennou príležitosťou na spoločný rast.

 

2. Manželstvo nie je o mojom šťastí

Toto je kľúčové, ale často to pochopíme až po niekoľkých rokoch. Špeciálne muži. Keď sa manželov osobitne opýtate, prečo sa oženili, zvyčajne odpovedia: „Lebo som chcel byť šťastný.“ Ale manželstvo nie je zázračná škatuľka, z ktorej môžeme vytiahnuť šťastie. Keby to tak bolo, neexistovali by rozvody.

Manželstvo je o hľadaní šťastia môjho partnera – celou mojou silou. Moje šťastie by malo závisieť na šťastí tých, ktorých milujem – mojej manželky a detí. Keď to pochopíš a tvoj vzťah sa začne točiť okolo toho, aby si robil šťastným toho druhého, všimneš si, že tvoje manželstvo rozkvitne a uvidíš ovocie sviatosti.

 

 

3. Komunikácia je efektívnejšia než ticho – vždy

Možno by sme to mali povedať inak: ticho je formou komunikácie. Ticho zvyčajne komunikuje nevraživosť, nezáujem a zlé sklony, ktoré nevyhnutne zabíjajú vzťah. Problém je ten, že muži a ženy zvládajú komunikáciu v stresových situáciách rozdielne. Keď sú ženy v strese, nevyhnutne sa potrebujú s niekým rozprávať, ale keď je v strese muž, posledná vec, po ktorej túži, je rozprávať sa o tom, čo ho stresuje.

Tento jednoduchý rozdiel mnohokrát vedie k tomu, že naše manželky chápu ticho ako nevraživosť a my vnímame ich potrebu rozprávať ako hrozbu. Lekcia: keď je moja žena vystresovaná, počúvam ju bez toho, aby som ju opravoval alebo aby som riešil jej problémy. Taká jednoduchá vec ako rozhovor o jej problémoch jej pomôže vyriešiť ich. Keď som v strese ja, dovolí mi upokojiť sa a potom sa porozprávame.

 

4. Profitujem z toho, že slúžim druhým

Ďalšia skvelá pravda – manželstvo je spoločenstvo služby. Keď slúžim svojej žene a moja žena slúži mne, obaja z toho profitujeme. My, muži, zvyčajne nechápeme, prečo naše manželky robia veci v domácnosti takmer inštinktívne a my… nuž, nám to vyhovuje. To je práve moment, keď zlyhávame v komunikácii, lebo naše drahé manželky si myslia, že pokiaľ budú ony dávať ďalej, dôjde nám to a začneme dávať tiež. Vo všeobecnosti to nefunguje.

V tejto pravde som si uvedomil veľmi jasne dve veci: prvá vec, ktorú mi moja manželka povedala nie veľmi priateľským tónom (ale aj tak to povedala), bola, že si neuvedomujem, čo všetko robí ona a ja nie. Tú druhú som si uvedomil, keď sa narodili naše deti.

Keď sa zotavovala po cisárskom reze, začal som jej slúžiť a pochopil som, aké pravdivé sú Pánove slová: „Blaženejšie je dávať ako prijímať“ (Sk 20, 35). To je realita, ktorú si musíme denne pripomínať a ponúkať samých seba v službe partnerovi.

 

 

5. Konflikt nie je známkou nefunkčného vzťahu

V skutočnosti by som povedal, že opak je pravdou: neprítomnosť konfliktu je známkou toho, že ste sa obaja vzdali. Pár, ktorý sa háda, je vo vzťahu, kde obaja majú rozdielne názory a obaja teda majú rovnakú dôstojnosť. Ako som povedal na začiatku, život je zmesou ťažkej práce a absolútny pokoj pravdepodobne existuje iba na cintoríne. Manželstvo bez konfliktu umiera.

To však neznamená, že máme konflikt umelo nachádzať, aby sme naše manželstvo oživili. Jednoducho to znamená, že by sme mali počítať s tým, že sme ľudia, ktorí robia chyby, a tak raz ku konfliktu dôjde. A keď k nemu príde, mali by sme ho prijať ako možnosť učiť sa a viac milovať.

 

6. Plodné manželstvo potrebuje troch: Boha, teba a tvojho partnera

Spomenul som, že manželstvo je sviatosť? Sviatosti sú účinné známky milosti! A tie musia byť denne obnovované a to nielen s vaším partnerom. Tieto sľuby by mali byť obnovené pred Bohom každý deň, aby jeho milosť mohla účinkovať.

Tak ako si obnoviť tie sľuby? Tým, že si budeme pripomínať, že manželstvo je navždy, že budeme dávať nášho partnera pred seba, že sa pokúsime kráčať v jeho topánkach, keď spolu budeme komunikovať, že si budeme navzájom slúžiť a že pochopíme, že konflikt je príležitosťou od Boha, aby sme postupne dosahovali uspokojenie.

To všetko je možné, ak si Boha často pozývame do nášho manželstva. Modlíme sa spoločne i s deťmi, chodievame na svätú omšu a nachádzame prijatie v Božom odpustení zakaždým, keď veci nejdú podľa jeho plánu.

 

 

7. Deti sú dar, ktorý nám zveril Boh

Och, tak to teda hej! Naša prvá dcéra zomrela deň po narodení. „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ (Jób 1, 21) Ale je jedna vec povedať to a druhá je veriť tomu. Našou misiou v živote je viesť naše deti k svätosti, nič viac, nič menej. To je naša úloha rodičov a pri našom prvom dieťati sme spravili presne to.

Potom sa nám dostalo útechy skrze Tomása, Matíasa a Fransica, ktorí to dotiahli o čosi ďalej. Jediné, čo nás držalo po smrti našej dcéry Cecilie pri zdravom rozume, bolo to, že sme vedeli, že dosiahla svätosť a šťastie, nekonečné šťastie, čo by sme jej my za žiadnych okolností nedokázali zaručiť.

Čo sa teda stane tým manželstvám, ktoré nedostanú tento dar? Boh dôveruje týmto párom rovnako – a to aby posvätili deti iných ľudí skrze adopciu alebo aby žili manželstvo naplnené ovocím služby vo farnosti či apoštolskom živote.

 

8. Dobré manželstvo je zväzok dvoch ľudí, ktorí sú dobrí v odpúšťaní

Osoba, ktorá v manželstve neodpúšťa, je ako osoba, ktorá pije jed, ale nemyslí si, že zomrie. Nedáva to zmysel, však? Aby sme poprosili o odpustenie, musíme byť pokorní, a aby sme odpustili, musíme byť milosrdní. „Buďte teda milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6, 36). Toto je v manželstve obzvlášť pravdivé.

„A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12). Nemôžeme prosiť Boha o odpustenie, ak nie sme ochotní odpustiť nášmu partnerovi! Keď odpúšťame, prejavujeme odpustenie skrze zmierenie. A rovnako tým učíme naše deti, aby boli pokorné a milosrdné.

 

 

9. Manželstvo ponúka možnosť definitívneho osobného naplnenia

O tomto sa hovorí málo, ale realita je, že manželstvo je senzačné! „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Prirodzene, je len logické, že hľadáme niekoho, kto nás bude dopĺňať. Dopĺňaš ma, hovorí sa často, lebo je to pravda. V manželstve môžeme cítiť osobné naplnenie a harmóniu.

Tertullianus hovorí: „Aké nádherné je potom manželstvo dvoch kresťanov, dvoch, ktorí sú jedno v nádeji, jedno v túžbe, jedno na ceste života, ktorý vedú, jedno v náboženstve, ktoré vyznávajú. Nič ich nedelí ani na tele, ani na duchu“ (Ad uxorem 9). Toto všetko len zdôrazňuje veľkú pravdu: aby sme boli naplnení, musíme dávať zo seba, a aby sme mohli dávať, musíme sa ovládať, a to nie je niečo, čo sa dá kúpiť v obchode; vyžaduje si to zrelosť a vyrovnanosť, ktoré sa nedajú dosiahnuť bez modlitby a iba postupne, časom.