7 spôsobov, ako si zachovať duchovné detstvo

„Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3). Ježišova výzva z evanjelia znie jasne. Keďže obrátenie znamená zmenu zmýšľania, poďme sa zblízka pozrieť na to, ako deti vnímajú svet okolo seba a čo by sme od nich mohli prevziať do vlastného „dospeláckeho“ života.

Autorka: Lenka Chlebanová /archív

Bezstarostnosť

Dieťa nevie nič o tom, aké je robiť si starosti o zaplatenie účtov alebo o to, ako sa vyrieši ten-ktorý pracovný problém. Dieťa vníma svoju bezmocnosť a je úplne závislé od pomoci, ochrany a starostlivosti rodiča. Niekedy deťom závidíme tento ich stav. Aké by bolo, keby sme mohli aj my zveriť svoje starosti niekomu inému, aby sa o ne postaral namiesto nás?! Ale nie je to náhodou v skutočnosti tak? „Na neho zložte svoje starosti, lebo on sa o vás stará“ (1 Pt 5, 7). Nezabúdame príliš často na to, že máme v nebi Otca, ktorý rád vyrieši všetky naše problémy, ak ho o to poprosíme a ak mu to dovolíme? Doprajme si aj my ten luxus prežívať život ako Božie deti, ktoré sa majú so svojimi starosťami vždy na koho obrátiť.

Dôvera

Sú to práve deti, koho zvykneme napomínať, aby sa nezhovárali s cudzími ľuďmi, nenastupovali do neznámeho auta a od nikoho si nebrali cukríky či iné sladkosti. Deti majú prirodzenú dôveru k druhému človeku. Netrpia predsudkami. Keďže samy neklamú, nepredpokladajú, že by ich iní oklamali. Keďže samy neubližujú, neočakávajú, že by im iní ublížili. Samozrejme, nie je to vždy pravda, a preto naše deti chránime. My sme sa už naučili, aký je život a aký je svet. Že je to v ňom občas drsné a že sa nikomu nedá veriť. Ježiš nám ale aj v tomto opäť dáva za príklad deti.

Nehovorí, že nikdy nebudeme zranení, sklamaní, že nám nebude ublížené a že neprežijeme bolesť. Chce od nás len, aby sme sa pred ňou nechránili vopred svojou nedôverou, podozrievaním a odstupom od druhých ľudí. Boh je kráľom druhých šancí. Znova a znova prichádza k človeku s novou ponukou. My často odpíšeme toho druhého ešte skôr, ako niečo naozaj urobí. Len tak, pre istotu, lebo máme taký pocit.

A najhoršie na tom je, že na konci už nedokážeme dôverovať ani Bohu. Aj vo vzťahu k nemu podvedome očakávame nejaký podvod a zranenie. Niekde v hĺbke sme uverili, že ty, Pane, to s nami nemyslíš dobre. Podobajme sa aj v tomto viac na deti a vyberme si radšej cestu bezhraničnej dôvery aj za cenu vlastnej krehkosti a zraniteľnosti.

 

Súcit

Deti sú bezpochyby veľmi empatické. Ak sa rozplače jedno, plačú spolu s ním všetky ostatné. Deti veľmi citlivo vnímajú bolesť niekoho iného. Ak vidia niekoho plakať, hoci len v animovanej rozprávke, hlboko sa ich to dotýka. Ak sa zraní niekto z ich kamarátov, prinášajú mu malé drobnosti na potešenie, fúkajú mu rany a podobne. Deti nie sú ľahostajné voči utrpeniu. Nechcú, aby niekto trpel alebo mu bolo ukrivdené.

My dospelí sme si už zvykli, že je vo svete veľa bolesti. Mnohí si povedia, že nie sme Matka Tereza a že aj tak nemôžeme zachrániť všetkých. A tak dennodenne prechádzame apatickí okolo utrpenia: bezdomovci, manželstvá v kríze, deti vyrastajúce bez rodičov, korupcia, vykorisťovanie v práci… Už to nepohýna naším srdcom. Už sme toho videli priveľa a tak zatvárame oči a ľahostajne prechádzame okolo. Áno, vieme, že my svet asi nespasíme, ale je tu niekto, kto už to urobil. Aspoň toto môžeme ohlásiť ľuďom v našom okolí. A môžeme to urobiť spôsobom, akým to robia deti. Že budeme citliví na potreby iných, zastavíme sa pri nich a skúsime im pofúkať rany. Presne tak obyčajne a jednoducho, ako nás k tomu vyzýva aj apoštol Pavol: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“ (Rim 12, 15).

 

Zvedavosť

Asi to pozná každý rodič. Pred zvedavosťou dieťaťa nie je v bezpečí nôž v zásuvke, elektrická zástrčka, horúca žehlička či plynový horák. Ich zvedavé očká kmitajú všade naokolo a ich túžba všetko spoznať, vidieť, dotknúť sa toho či ochutnať to je priam neúnosná. Je známe, že deti do istého veku nemajú strachovú bariéru. Preto je napríklad dobré začať s nimi cvičiť gymnastiku veľmi skoro, keď ešte nemajú strach zo všetkých tých premetov a krkolomných sált.

Niekedy sa mi zdá, že u nás dospelých sa táto strachová bariéra od istého veku, naopak, zdvojnásobuje. Ak sa deti neboja ničoho, my sa zas bojíme všetkého.

Bojíme sa, či dobre odprezentujeme projekt v práci, či nás nevyhodia zo zamestnania, či stihneme lietadlo, či sme si zbalili všetko potrebné na dovolenku, či sme náhodou pri odchode nezabudli vypnúť plyn, či sa našim deťom v tábore nič nestane a tak podobne. Poisťujeme sa, chodíme na preventívne prehliadky a pre istotu v živote veľmi neriskujeme. Pritom sa ale ochudobňujeme o toľko krásnych vecí! Boh stvoril celý tento úžasný, nádherný, rozmanitý a aj nebezpečný svet nato, aby sme ho poznávali, skúmali, aby sme sa z neho radovali. Zvedavosť a odvaha sú tými správnymi hnacími motormi na to, aby sme dosiahli tento cieľ. Znova sa pozrime na deti a nechajme sa nimi inšpirovať.

Schopnosť žasnúť

V evanjeliách sa veľmi často opakujú tieto alebo podobné slová: „Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli““ (Mk 2, 12). Skúste zobrať dieťa do cirkusu, do divadla či kamkoľvek inam a počas predstavenia sa pozrite do jeho tváre. Tam uvidíte, čo znamená skutočne žasnúť. Detské srdce je otvorené novým podnetom. Dieťa sa díva a skutočne vidí. Dieťa má uši a skutočne počúva.

Presne túto neschopnosť srdca vidieť a počuť vyčítal Ježiš farizejom. Ako často aj my prechádzame okolo maličkostí a každodenných zázrakov s pocitom, že tu sa nedeje nič mimoriadne? Veď my sme už predsa videli všetko na svete a všetko poznáme. Ako by povedal starozákonný Kazateľ: nič nové pod slnkom. Boh sa nás však dennodenne snaží potešiť a prekvapiť maličkosťami, ktoré by sme boli schopní vidieť, keby sme nemali otupené srdce. Učme sa od detí a sledujme, ako dychtivo, so záujmom prežívajú každý prítomný okamih. Ak cítime radosť pri pohľade do ich rozradostenej tváre, vedzme, že Boh má takú istú radosť z pohľadu na nás, ak dokážeme úprimne žasnúť nad tým, čo má dnes pre nás pripravené.

Radosť

Detský smiech je jednou z najkrajších vecí na svete. Nie je možné nenakaziť sa radosťou a veselosťou dieťaťa. Je pravda, že tak, ako sa dieťa dokáže rýchlo rozplakať, dokáže sa aj rýchlo rozosmiať. Táto jeho vlastnosť je často na nezaplatenie, najmä vtedy, ak na zažehnanie krízy stačí ukázať mu niečo trblietavé, spievajúce, tancujúce, blikajúce a podobne. Občas považujeme deti za náladové, ale priznajme si: nebolo by občas na škodu priučiť sa od nich niečo?

My dospelí sa často zvykneme hnevať celé dni a už ani nevieme prečo. Niekto nás nahneval ráno po ceste do práce, v autobuse či v banke a my máme potom až do večera „deň blbec“. A to nehovorím o prípadoch, keď si nosíme v srdci celé roky hnev, neodpustenie, dokonca aj nenávisť. To, čo v nás vyvolalo nejaký negatívny pocit, je už dávno preč, ale stále v nás zostáva pachuť. Radosť zväčša vyprchá rýchlo ako dúha po daždi, kým smútok a hnev v nás ostávajú ako ťažké mraky prevaľujúce sa po oblohe aj celé dni a týždne. Čo keby sme sa od detí naučili práve tejto spontánnej reakcii na nové podnety? Majme v sebe viac radosti z každodenných maličkostí.

Úprimnosť

Detská úprimnosť je takpovediac legendárna záležitosť. Deti bez rozpakov povedia pravdu bez ohľadu na to, či je to v danej situácii vhodné, alebo nie. Svoje postrehy o tom, že sme trošku pri tele, máme na tvári nejakú vyrážku alebo trochu smrdíme, vedia zacieliť a podať úplne bez škrupúľ a zbytočných servítok. Asi by nebolo vhodné, aby sme teraz zabudli na všetok bontón a spoločenskú výchovu a začali sa navzájom obdarovávať takýmito poznámkami, ale viac úprimnosti v našich vzťahoch by nebolo na škodu.

Ako dobre sme sa naučili klamať druhým len preto, že sa to hodí alebo sa to patrí. Dokážeme predstierať, že nás niečo zaujíma alebo že sa nám niečo páči, len preto, lebo sa to očakáva. Hovoríme len to, čo je správne, a len vtedy, keď je to správne. Naučili sme sa žiť podľa škatuliek a očakávaní spoločnosti, v ktorej žijeme. Strácame tak pravdu o sebe a nedokážeme priviesť k pravde ani ľudí naokolo. Skúsme viac počúvať svoje city a myšlienky a nebojme sa byť v tomto ako deti: smelo ich navonok pretlmočiť. Také, aké sú. Bez toho, aby sme ich museli obaľovať do vaty prázdnych fráz. Sme dospelí, určite to dokážeme urobiť tak, aby pravda nezraňovala, ale bola vypovedaná s láskou.

Detské modlitby určite patria medzi tie najkrajšie. Deti sa dokážu rozprávať s Ježišom ako so skutočným priateľom a predkladajú mu všetky, aj tie najnezmysluplnejšie veci. Ako sme sa časom naučili modliť my? Prihovárame sa vôbec Bohu vlastnými slovami? A sme aspoň k nemu naozaj úprimní? Dokážeme mu v pravde povedať, ak sa hneváme, ak niečomu nerozumieme, ak trpíme? Dokážeme mu hovoriť o svojich skutočných túžbach a potrebách? Nenosíme aj pred ním, ktorý nás dokonale pozná, nejaké masky?

„Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť; kto sa v ňom vyzná? Ja, Pán, skúmam srdce a skúšam zmýšľanie: každému odplatím podľa jeho cesty, podľa ovocia jeho skutkov“ (Jer 17, 9-10). Skúsme byť zo začiatku úplne pravdiví aspoň pred Bohom vo svojej osobnej modlitbe. Verím, že neskôr sa dostaví úprimnosť do našich životov akosi prirodzene.

Tak čo? Skúsime dnes napriek tomu, že náš vek tvorí už nejaký čas dvojciferné číslo, opäť nanovo objaviť svoje duchovné detstvo? Veď Pán predsa prisľúbil skryť svoje tajomstvá pred múdrymi a rozumnými a zjaviť ich maličkým.