Sedem krokov k svätosti
Nezostávaj zaseknutý v pohodlí svojho ja, neuzatvor sa pred láskou a životom vo svojom egoizme a pýche. Svätosť v nás je darom, nemožno ju nadobudnúť z vlastných zdrojov ani za svoje zásluhy. Avšak i náš krok je potrebný na to, aby sa prekonala diaľka.
- KROK: Zotrvaj v pokoji!
Uvažuješ nad tým, ako súvisí pokoj so svätosťou? A vôbec, je azda možné v ňom zotrvať? Denne sme predsa vystavení mnohým zápasom, ktoré v nejakom zmysle súvisia s naším prežitím. Bojujeme so strachom, s pokušením, so svojou slabosťou, s nepriaznivými okolnosťami, so všetkými nárokmi, ktoré iní na nás kladú. Bojujeme o dobro, o čisté srdce. Nie je teda práve odvaha a bojovnosť najdôležitejším postojom v dozrievaní pre nebo? Nepriatelia našej spásy tak často tasia proti nám zbrane! Ako zostať pokojný? A prečo? Áno, na ceste k svätosti sme v ustavičnom zápase. A práve preto, paradoxne, potrebujeme ostať v pokoji. My totiž nemáme na to, aby sme zvíťazili zo svojich síl.
Jacques Philippe, autor viacerých duchovných diel, prirovnáva vnútorný stav duše k hladine jazera, nad ktorou svieti slnko. Ak je hladina pokojná a tichá, slnko sa v nej bude odrážať takmer verne. Čím bude jazero pokojnejšie, tým aj obraz bude dokonalejší. Ak je však hladina rozknísaná, i odraz slnka bude pokrivený. „Boh koná, ak je v duši pokoj,“ píše autor. My potrebujeme, aby Boh konal v našich životoch. Aby sa cez nás odrážal a aby nás prenikala jeho milosť. Aby jeho lúče prešli do všetkých našich zápasov a nocí. Pýtate sa, čo bude, ak sa nám nepodarí zostať v pokoji tak, ako by sme si želali? Jacques Philippe má odpoveď: Hlavne nestrácajme pokoj!
- KROK: Len trpezlivo! Dopraj svojej ceste čas!
K svätosti je nevyhnutné približovať sa s trpezlivosťou. Znamená to kráčať tak dlho, ako to bude potrebné, terénom, aký sa práve pred nami otvára bez ohľadu na jeho náročnosť a nehostinnosť. Napredujem, hoc je to spojené s námahou, nezastavím sa len preto, že sa musím prebrodiť tŕním, nezídem z cesty len preto, lebo je prašná a kamenistá. Teším sa zo slnka, z príjemného vzduchu i kvetov, čo lemujú cestu, no rovnako prijmem i prechod púšťou, mrazom i strminou. TRPezlivosť znamená vedieť niečo v živote vystáť, sTRPieť nepríjemné, neutekať pred uTRPením.
Pápež František sa v jednej zo svojich homílií vyslovil, že trpezlivý človek „nezhadzuje zo seba utrpenie, ale ho nesie“ a robí to „s potešením“. Každý kandidát na svätosť musí v sebe nevyhnutne pestovať túto čnosť. Vytrvať, nevzdať sa cieľa. Byť trpezlivý voči sebe, druhým ľuďom i voči plánu, ktorý má Boh s ním. Dovoliť semiačku, aby odumrelo, vyklíčilo a cez všetky strasti vyrástlo v strom, lebo len tak môže priniesť ovocie.
- KROK: Ži v odovzdanosti!
Neži si len tak na vlastnú päsť, neklam seba samého o tom, že si bez pomoci druhých dokážeš vybudovať raj už tu na zemi. Pravda je taká, že s týmto postojom skôr či neskôr uviazneš v prázdnote ako v pasci na myši. Plnosť možno zakúsiť len v Božích rukách. Čo nám teda bráni zveriť mu svoj život? Odovzdanosť je kľúč, ktorým vo svojom srdci odomykáme nebu. Je to naše „áno“ pre veľké Božie skutky v našom živote. Je to prejav dôvery i lásky. „Boh ma môže niekedy nechať trpieť nedostatkom peňazí, zdravia, schopností, čností, ale nikdy nedopustí, aby mi chýbal on sám, jeho pomoc a milosrdenstvo, ako aj to, čo mi umožní zblížiť sa s ním, väčšmi milovať jeho a dokonalejšie svojho blížneho a tak dosiahnuť svätosť,“ píše Jacques Philippe. Život v odovzdanosti je nevyhnutným predpokladom dozrievania k svätosti. Odovzdávaj sa do Božej prozreteľnosti a opatery. Odovzdávaj sa jeho mocnému premieňajúcemu pôsobeniu. Odovzdávaj sa mu ako dar. Zriekaj sa seba, aby si sa mohol v láske odovzdať i iným.
- KROK: Dovoľ si byť malým!
Nejde však o to, aby si bol infantilný, neschopný zrelých a zodpovedných rozhodnutí. Práve naopak, na ceste viery sme vyzývaní rásť. Avšak do svätosti dorastáme do takej miery, do akej sme ochotní stávať sa malými. Nezakladaj si na tom, kým si, nestavaj na svojich schopnostiach a sile, nestavaj sa do pozície machra, nepestuj v sebe hrdinu, pretože pravda je taká, že sme slabí. Mentalita súčasného sveta nás neraz vedie k tomu, aby sme sa presadzovali, zväčšovali svoje ego, hnali sa za ambíciami niečo veľkolepé dosiahnuť. Avšak k Bohu sa najrýchlejšie dostaneme, ak budeme k nemu prichádzať ako deti. Mnoho nás o tom učí sv. Terézia z Lisieux, ktorá nášmu krehkému a zranenému svetu ponúka svoju „malú cestu“. Môže sa na ňu vydať i ten najúbohejší z nás: je to cesta dieťaťa, ktoré dôveruje, vo všetkom sa spolieha na Boha, verí, že je milované napriek svojej biede a necháva sa ním uzdravovať a viesť: „Preto nepotrebujem vyrásť, naopak, musím zostať malá a čoraz viac sa zmenšovať.“ Toto je míľový krok k svätosti: Boh musí v nás rásť a nás musí ubúdať.
- KROK: Rozviaž uzly každej pripútanosti!
Jedným slovom: nelipni! Nepútaj sa k ničomu okrem Boha. Svätý Ján z Kríža učí: „Duchovný vývin sa nemeria počtom prejdených krokov, ale veľkosťou priestoru, ktorý vo svojom vnútri prenecháme Bohu. Veľakrát je však naše vnútro preplnené, zapratané úplne inými vecami, záujmami, osobami a ambíciami. Nie je v nás miesto pre Boha. Tak zúfalo sa stránime prázdna, že sa zahlcujeme odpadom. Katrina J. Zenová upozorňuje, že Boh v našom vnútri môže zaberať len toľko miesta, koľko mu urobíme: „Boh je veľký. Potrebuje veľa miesta, aby v nás mohol prebývať.“ Svätý je ten, kto svoje srdce ponúkne Bohu ako trón, ako harfu, na ktorej bude môcť hrať iba on, ako stôl, na ktorom on sám pripraví svoju hostinu lásky pre všetkých.
- KROK: Ži sviatostne!
Nepreži jediný deň bez toho, aby si sa nezaodel do Božej milosti, aby si ostal nahý. Sviatostne žiť znamená prijať pozvanie k Božiemu stolu, prijímať jeho život a odovzdávať ho svetu. Stávať sa tým, koho prijímame. Stávať sa chlebom, ktorým nás sýti. Stávať sa Božou láskou medzi ľuďmi. Nechať sa premieňať v Krista. Aby mohol v nás uzrieť svoju tvár, keď sa raz postavíme pred neho. Páči sa mi uvažovanie Katriny J. Zenovej: „Eucharistia je najväčší dar, ktorý Boh daroval ľudstvu. Nestačilo, že zomrel na kríži, vstal z mŕtvych a zoslal nám Ducha Svätého. Chcel naveky zostať medzi nami. Chcel byť s nami stále, lebo Boh je láska a láska chce byť stále pri svojich milovaných. Toto je tajomstvo lásky, v ktorej potrebujeme ukotviť svoj život.“
- KROK: Kráčaj za Kristom!
Odpovedz na jeho volanie: „Poď za mnou!“ Znamená to učiť sa od neho, nasledovať ho vo všetkom, čo robil, vziať kríž na svoje plecia a kráčať po jeho stopách. Ale aj prijať smrť všade tam, kde sa potrebujeme zrieknuť seba, aby sme mohli milovať ako on. Ísť za ním znamená nestratiť sa, nezblúdiť. Nasledovať ho až po hrob, ale nezostať v ňom, pretože tam sa cesta nášho Boha nekončí. Ježiš ide ďalej, ide za hrob a tam vedie i nás – k večnej radosti vzkriesenia pre život v plnosti, s ním.