12 rokov závislý od pornografie: Závislosť je peklo, aké nemá obdobu, a cesta z neho von je nekonečne ťažká

Závislosti dokážu ľuďom neuveriteľne skomplikovať život. Cesta k slobode býva zdĺhavá a náročná. Do redakcie sa nám prihlásil čitateľ so zaujímavou i mimoriadne nepríjemnou skúsenosťou s menej známou, no predsa ničivou závislosťou od pornografie. Slovo+ sa s ním rozprávalo o príčinách i následkoch tejto závislosti a tiež o veľkej bolesti, ktorú so sebou priniesla. Z pochopiteľných dôvodov sa rozhodol zostať v anonymite, no rozhovor s ním prinášame v plnom znení.

Ako ste sa dostali k sledovaniu porna?

Postupne. Určite to nebolo okamžité, nárazové prepadnutie tejto závislosti.

 

Otvorene to nazývate závislosť. To nie je častý jav.

Napriek tomu to spĺňa všetky jej psychologické i fyziologické atribúty. Netvrdím, že u každého človeka, no u mňa jednoznačne áno, vrátane následných abstinenčných príznakov. Prežíval som stavy veľmi podobné iným závislostiam, veľmi nepríjemné a dlhotrvajúce. Iný termín by to správne nevystihol.

Myslím si, že každá závislosť odráža vnútornú prázdnotu, hlbokú úzkosť alebo pocit neistoty. Samozrejme, nie je to možné úplne generalizovať, ale v mojom prípade to boli najmä tieto faktory. Od konca strednej školy som ostal neistý, nesmelý, a preto som si nedokázal nájsť vzťah, po akom som už vtedy veľmi hlboko túžil. A tak som začal unikať do snov a fantázií.

Tie sprvu nemali erotický podtón. Sníval som o dievčatách či ženách, ktoré som nemohol získať (aspoň tak som si vtedy myslel) a čoraz väčšmi som sa vzďaľoval realite života, ktorá je občas ťažká, no veľmi krásna. A tam niekde sa začala špirála, ktorá nemala konca-kraja. Postupne som prepadol sebaukájaniu, najprv spojenému s myšlienkami, neskôr s obrázkami, potom s erotickými scénami vo filmoch. Keď prišiel internet, tak sa mi otvoril svet erotických videí a neskôr i pornostránky. A tento svet nemá hranice, ale je veľmi, veľmi nebezpečný.

 

Kvôli čomu?

Kvôli neobmedzenej dostupnosti nových a nových podnetov, nových videí, nových žien. V tom je mimoriadne ničivý. Náš mozog nebol a nie je pripravený na takýto nepretržitý prúd sexuálnych, vždy čerstvých podnetov. Ako vidíte, má to progresívny charakter – ja som už potreboval nové podnety a vzruchy na to, aby som opäť okúsil dávku napätia a vzrušenia. Hľadal som niekedy celé hodiny „to správne video“. To, čo tu teraz píšem na pár riadkoch, neobsiahne utrpenie dvanástich rokov v tomto pekle. Hovorí sa, že jedným zo spúšťačov je i nuda, no to nebol môj prípad. Som si istý, že u mňa to všetko pramenilo z hlbokej vnútornej bolesti a konfliktu medzi túžbou po skutočnej láske a intimite a mojou vtedajšou neistotou, ktorá mi bránila tieto krásne ľudské hodnoty hľadať a získať.

Ľudská myseľ je veľmi komplikovaná a mnohovrstvová, no túžba po partnerskej láske je, myslím si, spoločná nám všetkým. A je to túžba takmer bytostná. Môžeme ju poprieť, skrývať, no je v nás. Dokonca aj po rokoch, keď už som bol v tom, aj vtedy boli spúšťačom najmä tie hlboké pocity túžby po dievčati, po prítomnosti druhej bytosti v mojom živote. K tomu sa pridával nemilosrdný bludný kruh závislého konania, keď človek potrebuje dávku (porna, drogy, hry) na to, aby sa cítil normálne, ale napriek tomu, ten skutočný dôvod bol hlbšie.

 

Existuje hranica, keď si človek môže povedať: som závislý/nie som závislý?

Ak existuje, ja som ju objavil veľmi neskoro. Ako uvádzam vyššie – na to, aby si to človek mohol povedať, musí mať určité povedomie o závislostiach ako takých, musí rozumieť svojim túžbam i tomu, čo ho už nerobí slobodným. V mojom prípade sa bavíme o dvanástich rokoch – od mojich sedemnástich do dvadsiatich deviatich. Skutočnosť, že moje správanie má charakter závislosti, som pochopil približne ako dvadsaťsedemročný. Odvtedy som začal bojovať inak. Je potrebné zdôrazniť, že takýto život viedol po čase i k vzniku úzkostí a depresívnych, dokonca samovražedných myšlienok. To, ako sme stvorení, sa, žiaľ, oklamať nedá.

 

 

Ako môže do závislosti vstúpiť Boh?

Neviem o Bohu toľko, aby som dokázal na to odpovedať úprimne a pravdivo. Možno je to otázka na neho. 🙂 No verím, že chce, aby sme žili slobodný život, nie život otroka. Závislosť je peklo, aké nemá obdobu, a cesta z neho von je nekonečne ťažká. A každý si musí nájsť tú svoju. Mne viera pomáhala skôr tým spôsobom, že som objavoval to, ako ma Boh stvoril, že ako muž mám svoje túžby, ktoré sú ľudské a úplne normálne, že nie som stvorený, aby som prežil život pri monitore počítača a že môj život má mať inú plnosť, ako len túto. A to najdôležitejšie bolo nájdenie povolania, ktorým bude, ako verím, šťastné a naplnené manželstvo.

To, čo tu vyjadrujem niekoľkými vetami, boli v skutočnosti roky hľadania. Je za tým veľmi veľa bolesti, beznádeje, sĺz, obáv… všetkých ľudských emócií. Úprimne vám poviem, že nie som taký zrelý vo viere, aby som dokázal rozoznať Božie pôsobenie v prirodzených okolnostiach života. Boli momenty, ktoré mi pomohli, určite, drobné rozhodnutia, správne články, knihy, ale stále mi mnohé jasné nie je. A žiaľ, nefungovalo to tak, že človek sa pomodlil a problém zmizol.

 

Obviňovali ste niekedy Boha za to, že na jednej strane ste stvorený ako chlap s túžbou po intimite, ale na druhej strane je tu šieste prikázanie a tiež závislosť od porna?

Nie, to pri čistom svedomí môžem povedať, že nie. Moje predstavy o Bohu sa pod vplyvom tejto skúsenosti formujú. Od istého času som pochopil, že toto je niečo, čo mi Boh ani neprial, ani ma neskúša – skôr niečo, čo ho hnevá, lebo mi to ako jeho dieťaťu veľmi ubližuje. Hnevalo ma to, a veľmi, že nebolo ľahšie sa z toho dostať. Človek má na hnev isté právo preto, lebo je človek. Treba to Bohu povedať, vyplakať, nenechávať to v sebe, lebo v konečnom dôsledku to posúva človeka vo viere i v chápaní seba samého. Som si však istý, že ak by som do hĺbky nezažil tie hrôzy, ktoré sa s tým zápasom o slobodu spájali, nevedel by som si vážiť slobodu, život, vzťahy…

Možno má niekto skúsenosť s okamžitým oslobodením, neviem, ja som ho takto neprežil. Prosil som oň, prial som si ho, ale v mojom živote to tak nebolo. Ak by však prišlo, myslím, že by som si ho nevážil a padol znovu. Ťažko vybojované máva často väčšiu hodnotu v očiach človeka, ako niečo, čo dostane zadarmo. Navyše, nenaučil by som sa nič o tom, čo je v živote dôležité, a hlavne – nevedel by som rozumieť druhým ľuďom. Takto rozumiem ľuďom v ťažkostiach inak. To je nesmierne cenné.

 

V čom vidíte príčiny vašej nenaplnenej túžby po skutočnej láske? Neprispelo sledovanie porna k tomu, že ste sa prestali usilovať o naplnenie tejto túžby?

Na druhú časť otázky môžem jednoznačne odpovedať áno. Existuje v tom priama súvislosť. Človek závislý od porna, ale aj od virtuálnej reality ako takej stráca kontakt so životom, ktorý žije. Pritom jeho túžba je žiť život v plnosti, a to nejde pri monitore počítača. To bolo jedným z dôležitých uvedomení, ktoré som na svojej ceste zažil: že som stvorený pre iný cieľ, pre reálne, krásne ľudské vzťahy. A to nejde zlúčiť. Jednoducho porno pohlcuje emócie, myšlienky i city. Človek si dokonca môže vytvoriť vzťah k herečkám, v ktorých podvedome možno hľadá obraz dievčaťa, ktoré sa mu kdesi v realite aj páči. Keďže všetku energiu minie pri sebaukájaní, mnohokrát chronickom a nepretržitom, nemá už dostatok energie ani skutočného „drajvu“ to dievča v skutočnom svete získať. A to je to desivé.

Môžeme sa pustiť aj do biochemického vysvetľovania tohto javu, ale myslím si, že to potrebné nie je. Potrebné je povedať, že dlhodobé sledovanie porna má jednoznačne deštruktívny vplyv na muža, pretože ho odvádza od sveta a od reálnych vzťahov. Nie som tu preto, aby som súdil. No moja skúsenosť je taká. A stačí si pozrieť napríklad americké stránky  yourbrainonporn.com alebo yourbrainrebalanced.com a uvidíte, že je to skúsenosť obrovskej masy ľudí.

K tej prvej časti otázky viem povedať asi toľko: nedôveroval som si, prestal som si veriť, z jednej negatívnej skúsenosti som urobil všeobecne platnú normu a už to išlo. Prestal som dievčatá oslovovať, zaujímať sa o ne… Pritom spätne sa ešte i dnes dozvedám, že mnohé mali záujem, len čakali na môj prvý krok, ktorý som, žiaľ, nikdy neurobil. Je mi to veľmi ľúto, ale čas už nevrátim. Jediný zmysel v tom celom je, ak sa z toho dokážem poučiť a začať žiť inak. Lepšie, plnšie, s odvahou i srdcom.

 

 

V čom teda spočíva najväčšie nebezpečenstvo sledovania porna?

Tých nebezpečenstiev je tam viac. Ak to môžem posúdiť podľa seba, tak všetky pramenia z toho, že človeka väznia vo virtuálnom svete. A tam nemôže svoje hlboké potreby – tie, ktoré vyplnia (každý svojím spôsobom) Boh, dievča, rodina, priatelia, záľuby – nijako naplniť, iba čiastočne (a najmä krátkodobo) zalátať. To však zároveň smeruje k potláčaniu veľmi hlbokej vnútornej bolesti. A hlboké, nenaplnené túžby vedú k beznádeji, prázdnote.

Človek potrebuje zažívať reálnu blízkosť druhých ľudí, tú krásu i hĺbku, čo skutočné vzťahy majú. Ja som sa stával menej spoločenským, uzavretým, neschopným prežívať skutočné emócie, a najmä veľmi nešťastným. Myslím si, že v určitom období mi išlo aj o život.

Veľké riziko spočíva tiež v charaktere tejto závislosti – nie je úplne zrejmá na prvý pohľad, ako napríklad látkové závislosti, je spoločensky nepochopená a nepreskúmaná. A mimoriadne dôležité je aj to, že pri chronickom sebaukájaní pri erotických videách alebo porne dochádza k znecitliveniu na bežné podnety z reálneho sveta. Neprežíval som žiadnu radosť, žiaden smútok; dievčatá, po ktorých som v hĺbke veľmi túžil, ma paradoxne prestávali úplne zaujímať a priťahovať. Napokon som necítil už vôbec nič. Viete si to predstaviť u človeka, čo má dvadsať, dvadsaťpäť rokov? Okrem toho sa pridávala aj chronická únava, dekoncentrácia…

Toto trvalo celé roky. A som si istý, že dievčatá a ženy podvedome cítia, že s mužom nie je niečo v poriadku. Možno to ani nevedia vysvetliť, no cítia, že je prázdny, že ich vlastne nepotrebuje, že je akoby neprítomný, úzkostlivý a neistý. Muž závislý od pornografie stráca svoju charizmu, svoj skutočný mužský rozmer, emócie, energiu. Dokonca prichádza i sexuálna disfunkcia. Obrovským problémom je, ak to nastáva vo vzťahu, v manželstve. Dobrou správou je, že to nemusí byť natrvalo, že je cesta von z tohto pekla. Náročná a vyčerpávajúca, ale je.

 

Vravíte, že existuje cesta von. Za tie roky sa vám teda podarilo zaznamenať aspoň malé víťazstvá či dočasnú abstinenciu od sledovania porna?

Jednoznačne áno. To máte ako v skutočnej vojne. Každý kus územia, ktorý nepriateľovi vyrvete, je už váš, aj keď za cenu veľkých obetí a nesmiernej bolesti. S tým, ako bojujete, silniete. Rozumiete nepriateľovi a jeho stratégii čoraz väčšmi, čo však nemusí znamenať, že ste úplne vyhrali.

Nechápte ma, prosím, zle. Nechcem povedať, že trvalé víťazstvo nie je možné. Práve naopak. Chcem len povedať, že slobodný život so sebou nesie aj vedomie vlastnej zraniteľnosti, ostražitosť a bdelosť. Víťazstvo nad závislosťou má asi vždy tento rozmer. Ak by som sa sám presvedčil, že som zvíťazil a prestal byť ostražitý, veľmi ľahko by som opäť padol. A opätovné pády veľmi bolia. Preto je lepšie poznať sám seba a vedieť, čím som prešiel, v čom som zraniteľný a ostávať v pokore a prítomnosti. A to môže platiť pre viacerých. Prosto bojujete. Meníte sa, meníte svoje vnútro, chápanie seba samého i svojej závislosti. Pýcha tu nemá miesto. Iba pokora. Chápte to ako cestu, ktorá má cieľ. Aj to je dobré prirovnanie. A nie je to cesta bez zmyslu. Treba sa pripraviť na to, že padnete veľakrát; ale vždy treba vstať, ísť krok za krokom a vedieť, kam a prečo idem a veriť, že sloboda je možná.

Sloboda však neznamená prázdny život bez žien a bez sexuality ako takej, práve naopak. Vzťah medzi mužom a ženou je jeden z najväčších darov človeku. A človeka treba viesť práve k tomu, učiť ho, že má na to, aby to, ak to je naozaj jeho sen, dosiahol. Človek nemá žiť sám. No a moja skúsenosť je taká, že porno mu v dobrom žití nepomáha, naopak, u mňa má na svedomí väčšinu najhorších životných skúseností. Stratil som, žiaľ, celé roky.

 

Existuje „kompromis s hriechom“ pri sledovaní porna?

Ak to myslíte v tom duchu, či som sa snažil vnútorný život s týmto zlozvykom zladiť alebo si ho ospravedlniť, tak nie, nesnažil. Od určitého času som s tým vedome zápasil. Viete, ja som si začal po určitom období, a to pomerne skoro, uvedomovať, že toto nie je to, na čo je sexualita určená. Ale uniknúť som nedokázal. Napriek častým spovediam som neustále padal a vnútorne ma to ničilo.

Tu upozorním ešte na jednu dôležitú vec: Často sa prezentuje, že jediný problém s pornom majú veriaci, lebo u nich prichádza ku konfliktu vo svedomí z dôvodu viery. Môžem zodpovedne povedať, že toto tvrdenie je totálny nezmysel a obrovská lož. Mne to ubližovalo práve na hlbokej ľudskej úrovni, lebo ma to držalo v pekle virtuálnej reality, mimo skutočného života a poškodzovalo to psychiku a neskôr už i telo. Možno práve na základe toho som pochopil, že hriech je niečo konkrétne, čo nám ubližuje, niečo, čo neprispieva k láske alebo k slobodnému životu v plnosti ktorémukoľvek človeku, ako nám Boh želá. Preto vám viem odpovedať len takto.

 

Nenavrhoval vám spovedajúci kňaz tzv. „dišpenz“ od tohto hriechu?

Nie, nikdy. Myslím, že si neuvedomovali závažnosť toho celého, ale k tomuto nikdy neprišlo. Tušili, že s niečím hrozným bojujem, ale nerozumeli tomu. Len sa ma snažili poväčšine povzbudiť. Ja som však chápal, že ja nechcem mať tento hriech ospravedlnený, ale že sa ho potrebujem doživotne zbaviť. Tu už nešlo o občasné nakuknutie na obrázok, ale o deštruktívnu a progresívnu závislosť, ktorá ničila dušu, myseľ i telo. To sa snažím celý čas zdôrazniť.

 

 

Hovorili ste niekomu o svojej závislosti? Ako ju vnímali?

Veľmi dlho som to chápal len ako „hriech“ a riešil to v spovedi. Až oveľa neskôr, ako dospelý, som si uvedomil celú tú hrôzu, tie podvedomé schémy, ktoré som už mal vpísané a ktoré ma ovládali. Pohovoril som o tom s pár priateľmi, neskôr s psychológom, ale trvalo veľmi dlho, kým sme na to prišli, kým začali do seba jednotlivé kolieska zapadať. Ale nie je to vec, o ktorej sa ľahko hovorí. Je to spojené s ponížením, odhalením i s množstvom hrozných spomienok. Na peklo sa spomína veľmi ťažko…

 

Vnímate sebaukájanie na základe obrázkov jemnej erotiky ako bránu k neskoršiemu sledovaniu porna? Aké je riziko?

V mojom prípade áno, to riziko je obrovské. Sexualita sa má prežívať s partnerkou a má ju sprevádzať úprimný vzťah, láska neha, intimita, hlboký cit, vzájomná blízkosť. A ťažko ma po mojich skúsenostiach presvedčí niekto o opaku.

 

Ako sa vám darí v poslednom čase vo vašom boji? Čo vám pomáha a naopak, čo je tým „spúšťačom“ k hriechu?

Ako vravím, ja verím, že som na ceste, ktorá má cieľ, že bojujem boj, ktorý môžem vyhrať. V tom zmysle, že si uvedomujem, že pocit víťazstva nesmie znamenať, že som navždy vyhral. To je cesta k pádu a k opakovaniu celého cyklu odznova. Abstinenčné príznaky sú hrozné, trvajú týždne až mesiace, no po čase sa stav človeka môže upraviť. A tie benefity sú neuveriteľné. Pomáha mi život v prítomnosti, ostražitosť, pokora, poznanie mojich hraníc i toho, aký som náchylný. A aj to, že som človek, ktorý chce byť slobodný, a najmä muž, ktorý chce byť milujúcim manželom a otcom. A to je cieľ, ktorý stojí za to. Len mi trvalo dlho pripustiť si ho a začať mu dôverovať.

Čo sa týka spúšťačov, tie sú dosť individuálne, v mojom prípade sú nimi konkrétne obavy, úzkosť, životná neistota, strach z toho, že ostanem sám, kedysi i odmietnutie… Je toho dosť. Dôležité je ich poznať a vedieť, že keď prichádzajú, je to preto, aby klamali a zavádzali.

 

Vravíte o benefitoch. Môžete to konkretizovať?

Veľmi rád. Vo svedectvách, ktoré som čítal, uvádzali ľudia po opustení tejto závislosti množstvo pozitív, ktoré zažívali. Znelo to veľmi pekne, ale veriť som tomu nechcel. Až kým som to nezažil i ja sám. Treba sa pripraviť na to, že určitý čas sa všetko môže zhoršovať. Ja to pripisujem abstinenčným príznakom. No ako začali postupne odchádzať, začal som sa cítiť, ako keby som sa znovu narodil. Je jasné, že človek má viac času, viac priestoru na svoje záľuby. No tie podstatné zmeny sa diali v mojom vnútri, v mysli i v srdci.

Ako prvé sa mi začali vracať emócie. Znovu som vnímal krásu sveta, drobné radosti mi prišli väčšie ako čokoľvek… Neviem to presne opísať, hoci by som rád, no cítil som sa ako znovu živý človek. A čo je podstatné, opäť som si začal všímať skutočné ženy, ktoré sú oveľa krajšie, ako som si celé roky myslel. Viete, objatie, pritúlenie, držanie za ruky… s tým sa pornografia nedá porovnať. Žena môže mužovi ponúknuť oveľa viac. A on jej tiež.

 

 

Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí bojujú so závislosťou od pornografie?

Sú konkrétne kroky, ktoré môžu ľuďom pomôcť naviesť ich na správnu cestu. Z priestorových dôvodov môžem spomenúť len niektoré, no predsa, pokúsim sa. Predovšetkým je potrebné porozumieť tomu, čo ma k tej závislosti priviedlo. Tých dôvodov môže byť veľmi veľa, no mne pomohlo poznanie seba samého i toho, kedy a prečo padám.

Po čase som si uvedomil, ako už veľmi túžim po tom žiť iný, slobodný život. V mojom prípade bola vojna s touto závislosťou najväčšou životnou výzvou. Výzvou, ktorú chcem zvládnuť. Myslím si, že dôležité pre mňa bolo aj vedieť, prečo bojujem. Prijať fakt, že to nebude ľahké ani okamžité a zachovať si silnú vnútornú motiváciu, ktorú nezlomia ani prekážky a relapsy. Lebo tie vždy prídu. Treba o nich vedieť. A aj im je potrebné porozumieť, pochopiť, čo sú spúšťače a ako fungujú. Ja som si začal zaznamenávať svoje myšlienky a pocity, ktoré viedli k relapsom, a boli vždy tie isté. Vtedy som pochopil, že sú to len myšlienky a pocity a neprinášajú nič dobré. Prídu a odídu a vždy po každom sebaovládnutí som silnejší. Naopak, keď som im podľahol, cítil som sa hrozne. A ja sa už nechcem cítiť hrozne.

Vojna so závislosťou je zároveň i zmenou životného štýlu. A to stojí za to. Prajem všetkým, ktorí bojujú s akoukoľvek závislosťou, i tou od pornografie, aby si uvedomili, že život máme iba jeden. A pornografia nie je tým, na čo budeme na konci života hrdí; že majú všetko potrebné na to, aby ho naplnili zmyslom i šťastím. Aby bojovali pokorne, ale odhodlane, krok za krokom, deň za dňom, niekedy hodinu za hodinou. Aby svoju závislosť nepodcenili, ale aby jej ani nedali to, čím nie je: ich identitou… lebo ona ňou naozaj nie je.

Ďalej: aby neboli sami. Aby sa pokúsili nájsť niekoho, kto im naozaj rozumie, prípadne i niekoho, kto bojuje takisto. Niekoho, kto ich neodsúdi ani nebude zľahčovať ich boj, lebo ja viem, aký je ťažký. Aby o tom rozprávali Bohu, aby sa s ním delili o všetky pocity, ktoré prežívajú, i o to, čo si možno ani sami nechcú priznať. Aby sa nebáli jeho odsúdenia a hnevu, ale aby dôverovali jeho láskavosti a pochopeniu. A aby uverili tomu, že ak naozaj chcú byť slobodní, že to môžu dokázať.