12 rád nielen na Pôst

Týmto článkom sa s vami chcem podeliť s tým, čo mi Boh zjavil minule, keď som bola v ústraní. Nie je to výsledok mojej mysle, ale skutočný dar od Boha a skvelého kazateľa, ktorého mi Boh poslal do cesty.

Autor: Luisa Restrepová

Sme ako malomocný muž z Biblie – na ceste k uzdraveniu. Kráčame s vierou a nádejou, že Ježiš svojou milosťou a jemnosťou uzdraví a premení naše srdcia.

Odísť do ústrania pred týmto štyridsaťdenným pôstom bolo skvelou skúsenosťou. Verím, že týchto dvanásť rád bude užitočných aj pre vás a pomôže vám priblížiť sa k Bohu.

 

1. Naše obrátenie nie je možné

Áno, čítate dobre – nie je možné. Nie je a ani nikdy nebude v našich schopnostiach. Obrátiť sa znamená nechať konať niekoho iného. Určite to nedokážeme sami, potrebujeme Boha, aby vykonal to svoje. Musí kráčať s nami a uzdraviť nás. Obrátenie nie je nič iné ako proces, v ktorom kúsok po kúsku žobreme o Božiu milosť. Náš život je poľná nemocnica – keď doktor (Ježiš) prichádza, uzdravuje zranených.

 

2. Obrátenie vyžaduje zmenu pohľadu

Nazerať na seba a na realitu sme zvyknutí z veľmi ohraničenej ľudskej perspektívy. No keď do toho zapojíme lásku a nádej, objavíme skutočnosti, ktoré nie sú natoľko očividné. Skúsme požiadať svätú Pannu Máriu, aby nám pomohla pozerať sa jej očami, pohľadom zrelým vo viere. Keď Mária po ukrižovaní a smrti drží svojho Syna v náručí, dokáže vidieť vzkrieseného Ježiša. Zmena pohľadu znamená naučiť sa to, že naše obmedzenia sú priestorom pre spásu. Áno, aj z beznádeje môže povstať čosi nečakané. Boh v nás môže konať veľké veci, ak mu vo svojej krehkosti urobíme miesto.

 

3. Na všetko sa pozerajte ako Božie dieťa

Pozerať sa na život ako sirota nie je to isté, ako pozerať sa naň ako Božia dcéra/Boží syn. Skúste si predstaviť, ako ťažké je opustenému dieťaťu čeliť tomu, čo prináša život, a aké odlišné je to pre dieťa, ktoré sprevádza otec. My sme Božie deti, závislé od jeho lásky. Ak sme boli stvorení na jeho obraz, sme ako on sám. Žijeme slobodnejšie, ak hľadáme tento vzťah Otec – syn/dcéra. Bude to pre nás len dobré, ak sa každý deň spýtame Na čo sa sústredím? Na zlo vo svete či na Kristovu prítomnosť vo mne?

 

 

4. Premeňte sa na krásu

Nasmerovať svoj pohľad na Krista znamená žiť očarený jeho krásou. Tak sa prestaneme sústrediť na seba. A je to spojené aj s kajúcnym postojom a pohľadom nasmerovaným von z nás. Keď väčšej sláve dovolíme ohromiť nás, prestaneme sa sústrediť na to, čo nedobré sa nám stáva, na to, z čoho sme smutní… Ide o to, aby sme nenechali každodennými aktivitami zadusiť v nás otvorenosť pre milosť a úžas zo stáleho svetla, ktorým nám cestu osvetľuje Boh.

Vezmite si ľudskú lásku – mladý muž, zaľúbený do dievčaťa, je uchvátený jej krásou a zabúda na seba. Podobne ten, čo miluje Krista, žije v kontemplácii jeho krásy a odvráti svoj pohľad od všetkého, čo nesúvisí s Bohom.

 

5. Znova a znova si uvedomte cenu pokladu, ktorý ste našli

Inak povedané, uvedomte si, kto je vo vašom živote Kristus, čo pre vás znamená. Vráťte sa ku chvíli, keď ste kráčali životom a zrazu ste našli poklad. Predali ste všetko a kúpili pole, kde bol zakopaný, pretože bol cennejší než to, čo ste už mali. Obrátiť sa znamená vidieť realitu ako celok – aj keď život nie je dokonalý, skrýva poklad, ktorý by sme nevymenili za nič na svete. A to už za to stojí.

 

6. Ži dnes, iba dnešok je skutočný

Diabol sa nás snaží rozptýliť, vytrháva nás z reality. Obklopuje nás hriechom minulosti a neistotou budúcnosti. Naopak, Boh koná práve teraz. Nič nie je skutočnejšie ako prítomnosť. Musíme rásť vo viere, aby sme si uvedomili, že aj keď prítomnosť bolí a najradšej by sme sa z tejto beznádeje, nedôvery či zabudnutia vytratili, môže nám ujsť to, čo nám dáva Boh.

„Keď sa ráno zobudíme, akokoľvek ťažkú či bolestivú situáciu by sme prežívali, vždy sa na našom ľudskom horizonte objaví čosi dobré.“ (Luigi Giussani)

 

7. Prijmite seba

Sme pútnici. Na ceste nezatvárame oči pred púšťou a vieme, že nebude trvať večne. Často kráčame práve tak, akoby neexistovalo nič, len piesok, a akoby sa na obzore nič nečrtalo. Inokedy sme pobúrení vlastnou slabosťou alebo slabosťou druhých. Ani pôst nevyzerá inak. Áno, sme hriešnici, ktorí potrebujú stálu pomoc milosrdenstva, ale taktiež sme milované Božie deti. Otec žije s nami a otvára naše životy svätosti a šťastiu.

 

 

8. Neprežívajte udalosti sami, ale žite skutočné udalosti

Upretý pohľad sa vracia ku Kristovi, pozerá sa naňho a pamätá si ho aj vo chvíľach, keď sa zdá vzdialený, či vtedy, keď naňho všetci zabudli. Je to Máriin pohľad, ktorý je stále naladený na Synovo srdce. Nielen v ťažkých časoch, ale aj v tých dobrých, by sme sa mali pýtať: Čo Boh chce, aby som sa naučil z týchto okolností? Pretože v každej situácii, bez ohľadu na to, ako bolí, je Kristovo vzkriesenie, jedinečná reálna udalosť, ktorá napĺňa naše životy i realitu zmyslom a nádejou.

 

9. Naučte sa žiť s prehrou a akceptujte ju

Vzdajte sa darov, aby ste videli darcu. Vzdajte sa toho, čo nesiete, aby ste mohli objať Otca. Práve v tomto duchu sa počas pôstu štyridsať dní vzdávame nejakého dobra. Prijmite to, že za Bohom pôjdete s prázdnymi rukami, pretože on chce práve to – naše ruky a nie náruč plnú vecí a bremien. Len naše ruky. Ako kresťania veríme, že aj cez zlyhanie sa môže ukázať Božia sláva. Keď príde tma, je to preto, že on chce byť svetlom.

„Žiaden bojovník nie je väčší než ten, čo dokáže dosiahnuť víťazstvo cez porážku. Vo chvíli, keď dostane smrteľné zranenie, jeho protivník padá na zem, zasiahnutý posledným úderom. Pretože zasahuje láskou, ktorou je sám zasiahnutý. Vďaka tomu láska dokazuje, čo malo byť dokázané – je to skutočná láska.“ (Hans Urs von Balthasar)

 

10. Verte v to, že kríž je strom života

Ako kresťania sme povolaní niesť kríž. Ježiš nikdy nehovoril inak. V skutočnosti to niekoľkokrát potvrdil. Kríž vždy bol i bude cestou, miestom, príležitosťou a nástrojom našej spásy. Sťažovať sa na kríž, akoby bol prekážkou žitia, znamená nežiť ako kresťan. Pán, ktorý niesol svoj kríž a bol zranený kvôli našim hriechom, je na kríži. On je skutočne prítomný v každom našom kríži.

 

11. Spoznajte svoje pravé miesto v Cirkvi

Nie sme stredobodom príbehu, a preto musíme žiť ako členovia Cirkvi. Nesmieme sa sústrediť len na seba, na to, čo sa nám stáva. Taktiež by sme sa nemali posväcovať, ako si zmyslíme, vytvárať si vlastný kresťanský chodník, ako sa nám rozmarne páči. Aby sme boli šťastní, musíme poznať miesto, na ktoré nás Boh poslal, a byť mu verní.

 

12. Žite pôst v nádeji

Cez pôst (aj ostatné dni) žite v očakávaní Pána a toho, že spraví zázrak. Pre ľudský život je charakteristická nutnosť záchrany. Nikto z nás nezabráni jari v príchode ani búrke, aby sa utíšila. Spýtajte sa seba: V čom prehrávam? Pretože prehry sú semienka, z ktorých vyklíči nový život Božieho milosrdenstva. Dolu, hlboko pod naším pádom, spočívajú Ježišove ruky. Sám sa ponoril tak hlboko pod povrch, aby žiaden pád nebol natoľko strašný, že by nás z neho nemohol zachrániť. Ponoril sa až pred peklo.

 

Ako veľmi v živote dúfame, tak rastie to, v čo dúfame.

Zdroj: catholic-link.org