10 najčastejších mýtov, ktorým kresťania veria

Medzi psychológiou, psychiatriou a Cirkvou, veriacimi je množstvo mýtov. Vybrali sme desať najčastejších z nich a ukážeme vám, že sa na to dá pozrieť aj inak a že psychiatria je lekársky odbor ako každý iný.

1. Veriaci človek nemôže ísť k psychológovi ani psychiatrovi.

Áno, môže. Dokonca by mal, ak má ťažkosti, ktoré vyžadujú odborníka tohto druhu. Psychické ochorenia sú definované ako každé iné ochorenie. A ak máme napríklad rakovinu, automaticky vyhľadáme onkológa a prijímame liečbu, ktorú nám naordinuje. Chodiť na terapiu, brať lieky či byť hospitalizovaný na psychiatrii nemá súvis s našou vierou – ale ak v adekvátnej situácii túto pomoc neprijmeme, ohrozujeme svoje zdravie a hrešíme voči piatemu Božiemu prikázaniu.

2. Psychológ a psychiater musí byť veriaci.

Toto je azda jeden z najčastejších mýtov. Ak sa už veriaci odhodlá prijať pri svojich psychických ťažkostiach odbornú pomoc, prvým kritériom je to, aby bol veriaci. Kompetentný odborník bude vždy rešpektovať naše vierovyznanie a nebude nás do ničoho tlačiť. Ak napríklad potrebujeme podstúpiť nejakú operáciu, záleží nám na tom, či chirurg, ktorý ju bude viesť, je skutočným odborníkom, a nie na jeho vierovyznaní. Pri psychiatrovi a psychológovi riešime v prvom rade svoje psychické ťažkosti, vzťahové, komunikačné a podobne. A otázky viery si nechajme skôr na duchovné sprevádzanie. Tu môže pomôcť aj rada svätej Terézie z Avily, ktorá hovorila, že ak by si mala vybrať medzi zbožným spovedníkom a múdrym, vybrala by si zbožného. Rovnaký filter by sme mohli uplatniť pri výbere odborníka na duševné zdravie. Výnimkou môže byť situácia, ak vyhľadáme odbornú pomoc kvôli problémom, ktoré súvisia aj s vierou (napríklad škrupulantstvo).

3. Ak veriaci vyhľadá odbornú psychologickú či psychiatrickú pomoc, je to prejav jeho slabej viery.

Ako sme už spomenuli, výskyt duševných problémov nie je prejavom slabej či žiadnej viery. Je mnoho neveriacich, ktorí nemajú žiadne psychické ťažkosti, a mnoho veriacich, ktorí ich, naopak, majú aj napriek aktívnemu sviatostnému životu a pravidelnej modlitbe. Aj keď si musíme priznať, že je to stále tabu téma spojená so stigmou. Boh nás však stvoril na svoj obraz a podobu, a ak chceme rozvíjať chrám Ducha Svätého, ktorým sme my sami, nemôžeme zabúdať a starať sa o svoju trojrozmernosť – telo, duša, duch. A k tomu patrí aj to, že ak pociťujeme psychické ťažkosti, máme vyhľadať patričného odborníka.

4. Pri psychických ťažkostiach sa stačí viac modliť.

Nemožno popierať veľkú pomoc duchovného rozmeru v živote človeka, ktorý trpí psychickým ochorením (ako pri každom inom ochorení, utrpení, kríži…). Ak povzbudzujeme k intenzívnejšej modlitbe človeka s ťažkou depresiou či traumou, výsledkom môžu byť intenzívne pocity viny a nehodnosti, ak úľava neprichádza, prípadne sa modlitba nedarí. Modlitba by, samozrejme, mala sprevádzať všetky naše činy, ale potrebujeme aj skutky. A to platí tak pre tých, ktorí psychickými ochoreniami trpia, ako aj pre tých, ktorí sa im snažia byť nápomocní.

5. Ľudia prestali chodiť na spoveď, preto potrebujeme psychológov a psychiatrov.

Sviatosť zmierenia je sviatosť, nie mágia ani tabletka. Je to stretnutie so živým Kristom, ktorý nám dáva totálne nový začiatok. Avšak sviatosť zmierenia nenahrádza liečbu fyzických či psychických ochorení. V ťažkých psychických stavoch akútneho ochorenia je dokonca pre veriaceho človeka veľmi ťažké vyspovedať sa a vtedy ani nie je potrebné ho do toho nútiť. A aj napríklad pri škrupulantstve, ktoré je spojené s obsedantno-kompulzívnou poruchou, sa neraz odporúča istý čas nepristupovať k sviatosti zmierenia, respektíve byť poslušný voči spovedníkovi.

6. Ak sa nedokážem modliť, ide o temnú noc.

To je časté zbožné vysvetlenie depresívnych stavov veriacimi ľuďmi. Považovať stav hlbokej tiesne za prejav pokroku v duchovnom živote je neraz prijateľnejšie, ako si v pravde priznať realitu psychických ťažkostí. Temná noc v živote svätých sa týka výhradne prežívania viery, nie ostatného fungovania v živote. To, že máme problém modliť sa, môže mať veľmi veľa príčin. Z psychických ťažkostí to môže byť napríklad už spomínaná depresia, rôzne traumy, iné duševné ochorenia… Mimochodom, aj spiritualizácia (vysvetlenie svojich fyzických či psychických ťažkostí spirituálnou rovinou) je jednou z nesprávnych stratégií zvládania.

7. Ak cítim strach či úzkosť, je to prejavom duchovného útlaku a mal by som vyhľadať exorcistu.

Je smutnou realitou, že niektorí veriaci radšej prijmú skutočnosť, že sa stali objektom diabolských útlakov, prípadne sú posadnutí, ako fakt, že by mohli trpieť duševným ochorením a potrebujú odbornú pomoc. Silný smútok a depresia sa prejavujú ako koncentrované zlo, človek si práve takto môže predstavovať stav posadnutia. Každý Cirkvou ustanovený exorcista by mal vyžadovať, aby bol človek dôkladne psychiatricky a psychologicky vyšetrený – aby sa vylúčila psychická príčina, ochorenie. Mnohé veci sú dôsledkom zranení, vzťahov, ale aj biologického nastavenia nášho mozgu. Preto potrebujeme hľadať najprv prirodzené príčiny svojich ťažkostí.

8. Veriaci ľudia majú menej psychických ťažkostí ako neveriaci.

Ako sme už spomenuli, v tomto neexistuje žiadna priama úmera. Na druhej strane, veriaci človek sa často viac zdráha vyhľadať odbornú pomoc a neraz sa k nej uchýli, až keď je jeho stav naozaj vážny. Je však pravdou, že ak vo svojom živote objavíme duchovný rozmer a zmysel života, vieme lepšie zápasiť aj s mnohými ťažkosťami života. Ale to neznamená, že nemôžeme trpieť aj psychickými ťažkosťami. Ako však každý životný kríž, aj tento sa nám bude ľahšie niesť vo vedomí, že Boh je s nami.

9. Brať lieky je pre veriaceho slabosť.

Na jednej strane veríme, že Boh uzdravuje, na druhej strane žijeme vo svete, v ktorom sú choroby, ťažkosti, nedorozumenia a kríže každodennou realitou. Sirachovec vo svojej knihe píše (Sir 38, 1): Maj vo vážnosti lekára, lebo ho potrebuješ, a veď ho stvoril Najvyšší (na pomoc iným). Je správne, keď svoje radosti aj ťažkosti prednášame pred Pána, keď prosíme za seba, ale aj za ostatných, ktorí trpia. Ale ak nás bolí zub, logickou a správnou reakciou je, že zájdeme k zubárovi, aby nám ho opravil. Ak máme zápal pľúc, berieme antibiotiká. A môžeme súčasne tú bolesť obetovať Pánovi za niekoho. Ak človek naozaj duševne trpí, môžeme ho sprevádzať modlitbou, ale zároveň ho napríklad sprevádzať k lekárovi a povzbudzovať v liečbe, napríklad aj v tom, aby pravidelne bral lieky. Sú to dve skutočnosti, ktoré potrebujú kráčať ruka v ruke.

10. Kňaz či zasvätená osoba nemôže požiadať o pomoc laického odborníka na duševné zdravie.

Aj keď už mnohí veriaci prijímajú odbornú psychologickú či psychiatrickú pomoc, pre kňazov a zasvätených, ktorí majú rôzne psychické ťažkosti, je niekedy obzvlášť náročné vyhľadať tento druh pomoci, pretože je to spojené s veľkou stigmou. Podľa výsledkov rozsiahleho amerického prieskumu sú zasvätení ohrození duševnými ťažkosťami ešte vo väčšej miere než porovnávacia skupina laikov. Znova si však zopakujme, že ide o to isté, ako by kňaz či zasvätená osoba vyhľadali pomoc akéhokoľvek iného lekára. Zasvätení často počúvajú aj to, že to, ako im je, „majú na pokoru“, akoby to bolo niečo zlé. Ani to však nie je pravda.